|
Nie každý nájde za hranicami tú svoju zasľúbenú krajinu. Príbeh Zostaň so mnou v Írsku sa mohol stať pokojne niekomu vo vašom okolí, či dokonca v rodine...
Silvia a Jaro sa už na vysokej škole stali nerozlučným párom. Hneď po promócii sa vyberú do Írska. Jediný dôvod, prečo namiesto pred oltár zamierili do cudziny, je ich neutešená finančná situácia. Na rozdiel od Silvie, ktorá ochotne opúšťa komplikované rodinné vzťahy, Jaro je rozhodnutý čo najskôr zarobiť a vrátiť sa do milovaného kraja pod Tatrami.
Na zelenom ostrove stretávajú podobne motivovaných rodákov, ktorí pracujú na stavbách, umývajú riad či obsluhujú v reštauráciách. Mladí Slováci sa združujú v uzavretej komunite a navzájom si pomáhajú prekonávať frustráciu z ustavičného dažďa, ťažkých pracovných podmienok i prístupu miestnych k „prišelcom z Východu“.
No zatiaľ čo Jaro netrpezlivo ráta eurá a dni do konca, pred Silviou sa postupne otvára nový svet a s ním i šanca nájsť v Írsku druhý domov...
Ako povedal kedysi Joachim du Bellay, „šťastný je ten, kto môže stráviť život medzi seberovnými a pokojne žiť vo svojom chudobnom domove bez strachu, bez závisti, bez predstierania, bez ambícií.“
Začítajte sa do novinky Zostaň so mnou v Írsku:
„Akú nosíš veľkosť oblečenia a topánok?“
„Nohavice a tričko S – tridsaťšesť, topánky tridsaťsedem.“
Vysoká, štíhla červenovlasá dáma sa prehrabala v policiach a pripravila jej kôpku.
„Tu máš, obleč si to a potom príď za mnou,“ nechala ju samu v sklade s oblečením, kde páchlo dezinfekčným prostriedkom.
Neveriacky hľadela pred seba. Čakali na ňu čierne nohavice a červená blúzka veľkosti štyridsať. Hrubé gumené topánky s vystuženou kovovou špičkou boli o číslo väčšie. A pod hromádkou našla akúsi sieťku a jednoduchú červenú čiapku rovnakého strihu, aký videla na fotkách väzňov z koncentrákov.
V šoku sa začala obliekať, aby na ňu Deirdre dlho nečakala. Až keď to všetko na seba navliekla, uľavilo sa jej a musela sa začať smiať. Vyzerala ako šašo. Všetko na nej viselo, nohavice boli o dobrých desať centimetrov dlhšie, plantali sa na nej, vliekli sa po zemi, topánky ťahala za sebou. Zdrapla sieťku s čiapkou, s úsmevom vyšla von pobaviť Deirdre a presvedčiť ju, že takto to nepôjde a musia pohľadať niečo vhodnejšie.
Deirdre si ju premerala prísnym pohľadom.
„Počkaj sekundu,“ vbehla späť do skladu a Silvia čakala, že prinesie niečo prijateľnejšie.
„Tu máš, opáš si tým nohavice,“ Deirdre jej na prekvapenie podala iba kožený pánsky opasok.
Bez pohnutia na ňu pozerala, to predsa nemôže myslieť vážne!
„Come on! Obleč si to!“ popohnala ju žena, ktorá sa ešte včera na ňu usmievala a správala sa s úctou k tej „mladej, krásnej a vzdelanej žene“, ako ju nazvala.
Silvia nereagovala dostatočne rýchlo, a tak sa Deirdre chopila opaska, upevnila ním nohavice, aby nepadali, spodky rýchlo vyhrnula a druhá verzia šaša bola na svete.
„Ešte čiapku, come on! Musíme ísť.“
Žiadna reakcia.
„Comeoooon!“ nervózna Írka jej vytrhla z ruky sieťku, natiahla jej ju na hlavu, na ňu nasadila čiapku a postrčila ju k dverám. „Poď za mnou!“
Silvia mala slzy na krajíčku, nikdy v živote by dobrovoľne nevyšla v tomto prestrojení medzi ľudí. Ani pre zábavu, ani na karneval, ani na mol opitá. Nikdy! Hanbila sa ako pes, chcela ujsť. Nevedela si predstaviť, že má teraz takto pobehovať medzi ľuďmi v študentskej reštaurácii a tváriť sa ako supersexi čašníčka. Kým ju vysoká Deirdre viedla chodbami určenými len pre zamestnancov, schovávala sa jej za chrbtom. Nedokázala sa pozrieť na žiadneho okoloidúceho. Vyzerala ako debil a tak sa aj cítila.
„Silvia, toto je Ann. Všetko ti ukáže. Ann, nezabudni ju poslať na pätnásťminútovú prestávku. Bye!“ Deirdre ju odparkovala v umyvárni riadov, ktorú honosne nazývali oddelením, a vyparila sa.
Misia splnená. Rybka lapená. Mladá, krásna a vzdelaná žena dostala sexi outfit a skvelú prácu za hodinovú mzdu, o akej doma nemohla ani snívať, keby zobrala ponuku vedúceho diplomovej práce a zostala pracovať v škole ako odborná asistentka.
Teraz tu stojí a čaká, dokonca je spokojná, že sa nemusí prechádzať medzi ľuďmi, že jediný človek, ktorý ju vidí, je divná Ann, ktorá sa vrátila k prístroju na umývanie riadu a nezaujíma sa o ňu. Dobrých desať minút stála a čakala, kým dokončí oplachovanie tanierov naskladaných do veľkej hučiacej mašiny.
„Hello, I´m Sil-vi-a.“
„Hello!“ Ann nemala potrebu zopakovať jej svoje meno.
A evidentne s ňou vôbec nepotrebovala strácať čas. Bola absolútne zažratá do práce. Priam v tranze otvárala veľkou pákou mašinu a kontrolovala, či sa v ten deň aj dvadsiaty raz umyli všetky taniere. Potom ich rýchlo uložila na vozík a čaptavo s ním bežala do kuchyne, kde na ne kládli sendviče, hranolčeky a občas nejakú presladenú buchtu. Ann bola od nej aspoň o pätnásť rokov staršia, ale jej mentálna úroveň o pätnásť rokov nižšia. Skrátka – rovnocenná parťáčka, s ktorou oddnes bude tráviť osem hodín denne, podrkocú si o živote, o chlapoch, poohovárajú Deirdre a po práci spolu zájdu na víno.
„Kde sú toalety? Musím si odskočiť.“
Ann sa jej cez hučiaci prístroj pokúsila veľmi podivne znejúcou angličtinou vysvetliť, kam má ísť. Pochopila len to, že má vyjsť z ich „oddelenia“ a tam niekde to nájde.
Vybehla von a dostala sa do študentského bistra. Iba pred pár týždňami v podobnom sedávala i ona. Prefrčala pomedzi stoly, aby ju v tom debilnom outfite videlo čo najmenej ľudí, vbehla na záchod, zamkla dvere, sadla si na misu a rozrevala sa.
„Doriti, to čo je?!“ nadávala pomedzi vzlyky, pritom si strhla z hlavy väzenskú čiapku a šmarila ju do kúta.
Miešala sa v nej zlosť so zúfalstvom. Pôjde späť za Deirdre, prezlečie sa a povie jej, že končí...
To nie, môže byť rada, že má nejakú robotu a zarába. Už teraz má vo vrecku päť eur. A to ešte nepohla prstom. Jedlo bude zadarmo, ušetrí tým ďalších desať. O štvrtej má „padla“, na všetko zabudne a bude zasa dobre. Skúsi to.
Keď začula, že niekto vstúpil do vedľajšej kabínky, prestala plakať. Poutierala sa toaletným papierom, napravila si obriu blúzku a vyšla von. Keď sa zazrela v zrkadle, znova ju premohol plač.
„Silvia, kruci, už nerev! Nebuď posraná ako malé decko. To zvládneš. Ideš! Ser na nich.“
Nech sa akokoľvek snažila, v červenej čiapke, ktorá mala tak super ladiť s blúzkou, vyzerala nemožne. Mohla si uvoľniť ofinu, rozpustiť vlasy – čo bolo zakázané, preto tá sieťka –, urobiť vrkoč na stranu, nič nepomohlo. Najlepšie na to nemyslieť a usmievať sa, mala predsa nádherný úsmev, ako tvrdil Jaro, takže stačilo ho vyčarovať a nik si ten strašný detail na jej hlave ani nevšimne. Tešila sa, ako sa večer schúli k Jarovi a dá sa poriadne poľutovať.
Po návrate na oddelenie ju čakalo ticho a zhrozený výraz Annnaznačoval, že sa niečo stalo. Prístroj na umývanie sa pokazil. Ann nezrozumiteľne bedákala a plač mala na krajíčku.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Silvia len tak do vetra.
Počas nasledujúcich štyroch hodín sa jej v rukách so smradľavými gumenými rukavicami podarilo umyť asi dvetisíc tanierov, príbory ani nestíhala počítať. Stal sa z nej stroj, ktorý vnútri fungoval na svoj vlastný myšlienkový režim. Ruky automaticky umývali, mozog spomínal. Pred dvoma týždňami sa dala ráno učesať v prestížnom kaderníctve, potom ju nalíčila profesionálna kozmetička, obliekla si nádherné tmavomodré šaty, obula špicaté lodičky a počúvala rozprávanie milovaného dekana o elite národa, ktorej bola súčasťou vďaka svojmu vzdelaniu. Potom prišla jej hviezdna chvíľa s príhovorom, neskôr kytice, blahoželania, dary, fotky, ona v hlavnej úlohe... a k slzám dojatá mama. A otec, ktorý využil ďalšiu príležitosť vypiť si, ba priam sa ožrať pod obraz boží, ako takmer každý deň.
„Už si bola na obede?“ prebrala ju akási pani poklepaním po pleci.
„Nie.“
„Choď, máš polhodinu.“
„A kam mám ísť?“
„Kam chceš,“ pokrútila nechápavo hlavou tá ženská. „O jednej nech si späť.“
Vrátila sa do šatne. Bola zamknutá. Odbehla si na záchod a akosi sa jej cez chodby pre zamestnancov podarilo dostať na malý špinavý dvor, plný obrovských čiernych košov s odpadkami. Svoju voľnú polhodinu strávila tým, že priebežne od okolostojacich žobronila cigaretu, takže na obed si dala pár gramov nikotínu. Nikdy predtým nefajčila, no teraz mala pocit, že cigarety sú to jediné, čo ju môže trochu upokojiť.
Po návrate ju už čakala žena s funkciou tímlíder, a k slovám pridala aj úsmev:
„Sil-fia, je čas zmeniť oddelenie, však?“ a viedla ju o poschodie nižšie.
Svitla jej nádej na lepší život a zároveň jej bolo ľúto za rozjímavým tichom pri umývaní riadu, v ktorom sa, mimochodom, výrazne zlepšovala.
Vošli do obrovskej jedálne pre asi tisíc študentov, na konci ktorej svietili presklené dvere. Za nimi fungovalo päťnásobne väčšie oddelenie umývania riadu, ktorého tempo udávala veľká kovová otáčavá polica. Na ňu zvonku študenti neprestajne odkladali podnosy so všetkými riadmi a zvyškami obeda vrátane použitých servítok, prevrhnutých pohárov, vypľutých žuvačiek a podobných nechutností. V prvom rade stáli tri slečny, ktoré všetko triedili – príbory a poháre bokom, odpadky do koša a do veľkého kanála, čo tiekol uprostred oddelenia, príkladne ekologicky zhŕňali z tanierov zvyšky bioodpadu. Fascinovane sledovala ten mechanizmus a potláčala reakciu na prenikavý zápach, ktorý sa z kanála šíril. Zjavne však prekážal len jej. Trojica triedičiek sa pri ňom veselo rozprávala.
„Toto je Alex, vysvetlí ti, čo máš robiť. Bye!“ rozlúčila sa s ňou tímlíderka a viac sa nezdržiavala.
Silvia pozrela na Alex. Nie, nechcela nikoho posudzovať podľa vzhľadu, ale – čo to je?! Muž alebo žena? Alex bolo drobné červenovlasé stvorenie vysoké asi meter tridsať. Piskľavý hlas, ktorý vychádzal z pokrútených úst, fungoval však dostatočne na to, aby sa jeho majiteľ stal „manažérom oddelenia“, ako hlásala pripnutá menovka. „Come on,“ mávol na ňu. „Zober si túto handru a poď za mnou.“
Vyšli von medzi študentov. Alex vytipoval špinavý stôl, ukázal naň, ona ho pod jeho odborným dozorom utrela a pokračovali ďalej. Chodila za ním pár minút poctivo ako psík a veľmi rýchlo pochopila, že fyzický zjav Alexa bol len predznamenaním stavu jeho mentálnych schopností. Znovu sa jej nahrnuli do očí slzy. Horko-ťažko ich potláčala. Situácia, v akej sa ocitla, bola fackou, akú jej nikdy neuštedril ani vlastný otec. A bolo ich dosť. Táto bolela najviac.
Ja, Silvia Machovská, čerstvá absolventka odboru geografia – angličtina, umývam stoly írskym študentom a mojím nadriadeným je mentálne postihnutý hermafrodit. Už sa nemohla dočkať, ako si to zapíše do denníka.
Nechala Alexa Alexom, rozhliadla sa okolo seba a vrátila sa do oddelenia. Manažér si to ani nevšimol a ďalej sa prechádzal medzi stolmi.
„Hello, poď k nám!“ prihovorila sa jej jedna z triedičiek a pridala aj úsmev.
Silvia chvíľu váhala, ale cítila, že by sa asi mala niekam zaradiť, aby len tak nečinne nepostávala. Nedokázala sa však ku kanálu priblížiť na viac ako na dva metre, inak by sa asi povracala.
Vysmiata kontaktná osoba to rýchlo pochopila:
„Smrdí, však? Tak poď sem, budeme utierať. I´m Zuzana.“
„Zuzana? Slovenka?!“
„Aj ty?! Čau! Odkiaľ si?“
Zuzana jej rýchlo našla suchú utierku, zatiahla ju do rohu leštiť príbory, kde mohla postávať a nenadrela sa viac ako za- mladi po nedeľnom obede, keď si s bratom rozdelili, kto z nich tých osem tanierov umyje, kto ich utrie a uloží. Zuzka bola skúsená a neuveriteľne zhovorčivá. Vyžarovala z nej pohoda. Silvia sa konečne po celom dni trocha upokojila.
Alex si po chvíli uvedomil, že za ním nik nie je, vrátil sa do oddelenia a čosi pritom mekotal. Blížil sa rovno k nim.
„Alex, už drž hubu, shutup! A fuckoff!“
Silvia s hrôzou sledovala odvahu vysmiatej Zuzky a napäto čakala na Alexovu reakciu. Ten sa rozzúril a začal zase niečo mekotať.
„Si nepočula? Fuckoff!“
Alex mávla rukou a, šomrúc si niečo pod nos, sa vzdialila.
„To je Alex, z tej si nič nerob... ignoruj ju. Oni majú predpísané nejaké percento postihnutých, čo musia zamestnať, tak ju tu držia...“
Aha, takže Alex je oficiálne žena. A Zuzka človek potrebný na integráciu. Vymenili si kontakty, pretože keď padla, Silvia bola presvedčená, že Deirdre vráti uniformu a viac sa na to miesto nevráti.
***
Jaro vystrašene sledoval, ako jeho životná láska sedí na posteli ako kôpka nešťastia a neprestáva plakať. Nikdy sa necítil tak bezmocne. Absolútne netušil, čo robiť. Mal by ísť za Deirdre a streliť jej jednu, aby pomstil poníženie svojej milovanej? Alebo by si mal počkať na toho hermafrodita a vraziť jemu? Jaro nikdy nebol typ bitkára. Nebil sa ani na základke a ani nesledoval v telke box či kung-fu filmy. No toto bola možno prvá situácia v živote, keď by mal niekoho poriadne vyfliaskať, aj keď netušil, ako sa to robí. Ibaže nemohol predsa ísť zmlátiť ženu a drobné mentálne postihnuté stvorenie! Musí Silvii pomôcť inak.
Z ešte poriadne nevybaleného batoha vylovil fľašu borovičky, ktorú mu dala mamka pred cestou na príležitosť, „keď bude najhoršie“, a nalial jej do porcelánovej šálky asi deci. Na jeho prekvapenie i úľavu zároveň šálku naraz kopla do seba. Po pár minútach prestala nahlas vzlykať, no slzy jej neprestávali zaplavovať krásne veľké oči.
Zdala sa mu nádherná, aj keď plakala. A bola náramne sexi aj v tejto zranenej póze. Aj v každej inej. Obdivoval ju. Mala v sebe toľko sily. Odkedy ju spoznal, stala sa jeho hnacím motorom. Na rozdiel od neho prežila veľa zlého, ale dokázalo ju to nakopnúť. Nikdy sa nevzdávala, bojovala, a hoci to tak nevyzeralo, tušil, že bude bojovať aj teraz.
„Dáš si ešte jeden?“
Prikývla, a tak jej znovu nalial. Potom ešte tretí. Silvia nikdy predtým nepila. Alkohol nenávidela, pretože ním napáchlo celé jej detstvo a malý byt, v ktorom musela prežiť osemnásť rokov s otcom notorikom.
Sadol si k nej na posteľ, hladkal ju po vlasoch, po líci a po ramene, až mu schúlená a na mol opitá zaspala na nohách.
Keď sa vrátil Amore, opatrne ju prikryl a šiel sa mu vyrozprávať.
„Fúúú... tak im pôjdeme dať príučku! Nech zažijú poriadnych slovenských chlapov, no nie?“ vtipkoval Amore. „No nič, idem sa ja dať dokopy, čaká ma ďalšia šichta,“ mrkol naňho a pobral sa do kúpeľne.
Ak sa Jaro pred polhodinou rozprával so spoteným mužom v špinavom tričku zastriekanom farbami, ktorý sa práve vrátil z fabriky na výrobu náterov a šiel si dať poriadnu sprchu do plesnivej kúpeľne, teraz už videl odchádzať frajera, ktorý sa parádne vystajlovaný sebavedome vybral na rande. Prezývka Amore, čo mu prischla už na strednej, skrátka, sedela a riadila jeho život.
Opäť nevidel, koho si Amore priviedol na izbu v ten večer, ale pozvaná dáma nadránom odchádzala evidentne viac než uspokojená. Podľa hlasu rozoznal, že to nie je tá, čo u nich nocovala pred dvoma dňami, a určite nie ani tá, ktorú tam mal Amore na návšteve deň po ich nasťahovaní. Ešteže v tú noc Silvia tvrdo spala. Jaro sa obával, ako bude riešiť nočný hluk v papierovom dome, ktorý jemu zatiaľ neprekážal, no Silvii možno začne. Už teraz nebola nadšená z čiernej plesne pokrývajúcej celý strop studenej kúpeľne ani z prietokového ohrievača, z ktorého pri sprchovaní vytekal len cícerok vlažnej vody. Ani z chladu a vlhka prestupujúceho celý dom. Zatiaľ sa príliš nesťažovala, no Amoreho nočné hry mohli byť poslednou kvapkou trpezlivosti. Budú tam musieť pár týždňov vydržať, kým dostane prvú výplatu, aby mali z čoho žiť, a kým si aj Silvia nájde prácu. Potom sa poobzerajú po lepšom podnájme.
Amoremu sa neodvážil pripomínať vyhlášku o nočnom pokoji. Bol mu vďačný, že im ponúkol voľnú izbu, keď sa so Silviou rozhodli po škole vyraziť do Írska zarobiť si na bývanie, a uľahčil im tak prvé kroky v novej krajine.
Silvii hluk šíriaci sa niekoľkokrát za týždeň z Amoreho izby na Jarovo prekvapenie napokon nerobil problém. Naopak, inšpirovala sa. Celé dni trčala v tom hroznom dome sama. Vzhľadom na finančnú situáciu nemohla čas, kým on pracoval, tráviť v obchodoch či na kávičkách s kamarátkami, ktoré tam vlastne ani nemala. Pravidelne vyrážala len na úrad práce sledovať pracovné ponuky, posielala životopisy a čakala, kým sa Jaro vráti z roboty. Po jeho návrate mu dala vždy čas na nutnú regeneráciu a potom sa naňho vrhala a dávala do toho všetku svoju nahromadenú energiu. Už dávno vedel, že Silvia sex miluje, a bol tým, prirodzene, nadšený, no jej nočné prepady synchronizované s nárazmi ozývajúcimi sa z Amoreho izby ho po čase začali vyčerpávať. Po celodenných náročných fyzických výkonoch na stavbách sa jednoducho potreboval v noci vyspať.
Prečítajte si aj Diagnóza: SMRŤ, skutočný príbeh neurochirurga
