|
Nemal ju rád. Že vraj nebola jeho dcérou. Hlúposť, ale celý život s tým musela žiť. Napriek tomu, že mama tvrdila opak. Jej mladšiu sestru miloval nadovšetko. Tá bola určite jeho.
Z detstva si otca zapamätala hlavne s opaskom v ruke. Dosť často ho používal, keď ho vytočila. Potom prišlo iné. Prvýkrát, keď jej vložil ruku do nohavičiek nevedela, čo sa deje. Potom to už veľmi dobre poznala. Ani kričať nemohla, lebo aj tak by sa to otočilo proti nej. Bála sa. Hrozne sa bála. Bola v pasci, z ktorej niet východiska. Jediné, čo ju napadlo ísť za susedou a vyrozprávať sa jej. Lenže ani suseda nevedela, ako slečnu pred otcom tyranom a násilníkom ochrániť. Napadlo ju napísať anonymný list jej matke, v ktorom popísala, čo sa pod jej strechou deje. Chyba. Matka si zavolala dcérku a tá pod tlakom všetko poprela.
Prečítajte si
Druhý pokus povedať o tom babke bol tiež nevydarený. Babka to síce chcela so zaťom vyriešiť, ale to situáciu iba zhoršilo. Keď sa o tom neskôr rozniesli fámy po malom mestečku, v ktorom bývali, čo myslíte, koho stranu obyvatelia obce držali? „Statočný“ otec, ctený obyvateľ, ktorý mal všade známosti ani nemusel veľmi vysvetľovať. Zato na jeho dcéru ukazovali prstom a smiali sa jej. Pre jedných bola klamárka, pre iných škandalistka, pre ďalších tá, čo túži po sexe.
Toto všetko mi porozprávala istá známa. Niekto, kto také niečo na vlastnej koži zažil, sedel oproti mne! Už to nebola nejaká anonymná žena, nejaký popísaný prípad v novinách, ale skutočná žena, ktorú poznám. Ani neviem, prečo sme sa zrazu o tom začali baviť. A ani som nevedela, ako mám reagovať. Bože! Vyše 50-ročná atraktívna, veselá žena, o ktorej by som v živote nepovedala, že prešla takou traumou. Nesťažuje sa. Vraj sa s tým vyrovnala. Len akosi jej ešte potom manželstvo nevyšlo. „Keď sme sa rozvádzali, chcela som spáchať samovraždu,“ vyhlási nečakane. Rozumiem, rútil sa jej svet. Pýtam sa jej ešte, či ju k najhoršiemu hnali aj zážitky z detstva, ale hovorí, že vtedy bola mladá, chcela žiť, milovať a byť milovanou. Verila, že si najhoršie zážitky s otcom bude kompenzovať veľkou láskou, ktorú stretla. Sedím a mlčím. Čo v takej situácii povedať? Súcitím s ňou, je mi jej ľúto. Ani si neviem predstaviť, čo všetko musela zniesť. „Keby som vtedy vedela to, čo viem dnes, keby vtedy bolo niečo také ako linka dôvery, keby ľudia boli viac uvedomelí, keby nerobili chyby ako mama, suseda, či babka. Keby sa tak tých chlapov nebáli,“ povzdychne si. Tých „keby“ je celkom dosť.
Rozmýšľam, čo by som spravila ja, keby za mnou prišla napríklad pätnásťročná susedova dcéra a povedala, že sa u nich v rodine deje niečo podobné. Alebo, že jej tréner, ktorý ju cvičí v plávaní, ju znásilňuje. Ako by som reagovala? Vedela by som komu zavolať, koho upozorniť na problém? Čo by som jej povedala?
A ako by ste reagovali vy, keby za vami prišla kolegyňa, ktorá by sa vám zverila, že váš šéf ju obťažuje? Čo by ste urobili, keby ste zistili, že ten považovaný novinár, politik, herec, spevák, riaditeľ, policajt, manažér vkladá ruky do ženských nohavičiek bez dovolenia?
Je ľahšie si urobiť názor, keď sa to týka niekoho anonymného. Vtedy je to jasné – odsúdiť! Lebo vtedy čierne je čierne a biele je biele. Ale keď ide o niekoho, koho poznáme, je už akosi ťažšie čierne identifikovateľné a aj biele stráca na intenzite. Napriek tomu, že znásilňovanie v oboch prípadoch je tak isto hrozné a zanecháva strašné stopy na psychike. Moja známa o tom niečo vie a dodnes máva traumatické sny, napriek tomu, že od tých udalostí už uplynulo viac ako 40. rokov!
