Zmenili sme Slovenku, ktorá pred vojnou ušla zo Sýrie

Z domu pri Damasku utekala so štyrmi deťmi, keď už videli tanky a počuli streľbu. Vziať si mohli len to, čo sa zmestilo do príručnej batožiny – 25 kg z celého života.

Ukončila herectvo, ale divadelnú ani filmovú slávu si neužila. Hneď po škole sa vydala a s manželom, podnikateľom rusko-arabského pôvodu, zmenila kontinent. Európanka s ním prežila 25 rokov v arabských krajinách Blízkeho východu.

„Mala som to šťastie, že sme začínali v Sýrii, kde som ten rozdiel necítila až tak markantne v porovnaní s neskoršou Saudskou Arábiou. Bola to pre mňa výzva, ako to všetko zvládnem. Pamätám sa, keď manžel musel odísť a ja som ostala s trojmesačnou dcérkou sama v krajine, ktorej jazyk som ani neovládala. Malá dostala vysoké teploty. Nevedela som lekárovi ani vysvetliť, čo jej je. A vtedy sa prejavuje ten materinský inštinkt, vaše mozgové bunky sa naštartujú na 100 percent a neskutočne rýchlo absorbujú všetky potrebne informácie. Bola to tvrdá, ale rýchla škola, za ten mesiac som sa naučila jazyk, dnes ovládam už aj dialekty,“ hovorí Jana Kamnaksh.

Po niekoľkých rokoch odišli do Saudskej Arábie. Zvyknúť si musela na iné zvyky nielen ako Európanka, ale hlavne ako žena. „V spoločnosti nie ste pri manželovi, zvlášť sa bavia muži a zvlášť ženy. Ani ísť do kaviarne s inými ženami nie je vždy možné. V Saudskej Arábii nemôžete šoférovať, takže vás všade vozí šofér. Od začiatku je vám to proti srsti, ale potom zistíte, že je to vlastne výhoda. Všetko odnesie, odvezie, vy len poviete, čo a kde, a on vykonáva. Je to fajn,“ hovorí Jana Kamnaksh.

Najviac ju prekvapili arabské ženy. V Sýrii či Libanone väčšinou nechodia zahalené a sú oblečené lepšie ako mnohé Európanky. V Saudskej Arábii zahalené sú, ale neznamená to, že si držia odstup. „Pre mňa to sú najzvodnejšia a najdivokejšie ženy. Pamätám si, keď sme išli s dcérou na svadbu. Keď sme sa si dali dole tmavé plášte, my dve Európanky sme vyzerali najkonzervatívnejšie. Arabky boli oblečené farebne a vyzývavo. Veľmi sa vedeli zabávať,“ hovorí Kamnaksh.

V Sýrii je to podľa Kamnaksh veľmi podobné Európe. Spoločenský život funguje normálne, ale všetko v rámci morálky. „Pripomína mi to časy mojej mamky za mlada. Všetko má svoje hranice,“ hovorí a opisuje, že dievčatá sú poobliekané a upravené veľmi moderne. Ženy môžu pracovať, šoférovať a angažovať sa spoločensky. Všimla si, že je tam veľmi malá rozvodovosť a zisťovala prečo.

„Sú k tomu celý život vychovávané, aby vždy, keď príde manžel domov, vyzerali dobre a boli mu k dispozícii. Jedna Arabka mi ukázala doma, akú má spodnú bielizeň. Bola som v šoku, mala kúsky, o akých som ja ani nesnívala. A to ešte aj po 20 rokoch spoločného manželstva. Poradila mi ako sa mám správať k manželovi po práci. A tak som staré vyťahané tričko a legíny vymenila za úzku sukničku a obtiahnuté tričko. A po dlhom čase môj zaneprázdnený manžel zavrel počítač a pozeral sa na mňa, zabralo to,“ smeje sa Kamnaskh.

Arabské ženy majú menej práv ako muži, ale sobášom sa zabezpečia tak, že ich manžel nemôže podviesť a opustiť. „Zmluvy pred sobášom sú nastavené tak, aby žena ostala po prípadnom rozvode zabezpečená, dostala peniaze i dom. Preto si to uvedomuje aj každý manžel,“ vysvetľuje Kamnaskh.

Z krajiny, kde mali veľký dom, kde mal manžel rozbehnutý biznis, vlastnil wellness a spa, museli nakoniec utekať len s tým, čo si zabalili. „Nikdy som si nemyslela, že ešte zažijem vojnu a strach o svoj život a život mojich štyroch detí,“ hovorí stále vystrašene Kamnaskh. Z domu pri Damasku utekali v momente, keď videli tanky a počuli streľbu. Vziať si mohli len to, čo sa zmestilo do príručnej batožiny – 25 kg z celého života. Manžel musel v Sýrii ostať, už nemal na letenku pre seba, pretože peniaze prepadli v banke.

Po 25 rokoch v inom svete, začala v rodnej krajine úplne odznova a bez ničoho. Ovláda jazyky a je to dokonalá dáma, ale nájsť si prácu po päťdesiatke je takmer nemožné. I tak bojuje. Nedávno vyhrala súťaž Missis models 2015, čo je súťaž pre výnimočné ženy po 35. Jana Kamnaksh by sa rada vrátila k herectvu alebo využila výbornú znalosť ruštiny, či arabských jazykov.

Návrat domov ju zaskočil. „Ľudia na Slovensku sa veľmi zmenili. Sú veľmi materiálni a ničí to aj rodinné vzťahy. Prestali sa stýkať a priateľstvo už neexistuje, ak z toho niečo nevyťažia. V Sýrii som zažila úplný opak. Ľudia sú tam veľmi úctiví jeden k druhému a nápomocní. Úcta k starším a rodičom je nadovšetko. Ak sa vám niečo stane na ulici, všetci vám ponúknu pomoc. Zato na Slovensku sa od vás otočia alebo si za pomoc nechajú zaplatiť. Sýrčanov učia, že keď pomôže inému, vráti sa mu to dvojnásobne. Veľakrát sa vám v obchode stane, že vám dá obchodník celý tovar, aj keď vám chýba polovica peňazí s tým , že keď budeš mať, tak mu to donesieš,“ hovorí Kamnaksh.

Hovorí, že tam prežila krásnych 25 rokov. „Je mi ľúto rodín, ktoré sú nútené opustiť čaro starého Damasku a ísť kdesi do neznáma, kde nie sú žiadaní a nevedia čo ich čaká. Sú nútení urobiť tento krok pre záchranu svojej rodiny a detí. Sú to takí istí ľudia ako my, ktorí chcú len pokojne prežiť svoj život a dožiť sa staroby. Som si istá, že ani jeden z nich by dobrovoľne neopustil čaro orientu, ktoré sa nedá zameniť s ničím,“ hovorí Kamnaksh a myslí si, že by všetci ľudia mali pomôcť. „Mali by sme im podať pomocnú ruku, aby vydržali ten krátky, ťažký čas a mohli sa vrátiť späť. Ja viem, že ich to stále bude ťahať domov,“ dodáva Kamnaksh, ktorá teraz spolu s našou redakciou organizuje pomoc pre utečencov zo Sýrie.