Transplantáciou orgánov sa zaoberáte 12 rokov - ako nefrológ (lekár so špecializáciou na obličky – poz.aut.) v transplantačnom centre Urologickej kliniky na Kramároch. Ako sa zmenil postoj Slovákov k tejto téme?

„Ani veľmi nie, transplantácia orgánov je určitým tabu, transplantačná aktivita posledných desať rokov stagnuje a ukazujú to aj čísla. V prípade obličiek klesol počet transplantácii od roku 2007 o 42 percent oproti roku 2014, keď sme v roku 2007 urobili na Slovensku 195 transplantácii. Minulý rok len 125, čo je alarmujúce číslo. V rámci EÚ sme v počte transplantácii na chvoste. Pritom sme vyspelá krajina, ktorá má všetky predpoklady pokračovať progresívnejšie. Česko, s ktorým sa môžeme porovnávať, v tejto oblasti naopak napreduje.“

 

Prečo bol rok 2007 taký úspešný?

„Vtedy sme mali kampaň pre laickú verejnosť o transplantačnom programe, hoci išlo o živých darcov. Hneď sme zaznamenali nárast v počte odberov a transplantácii.“

 

Je neinformovanosť hlavný dôvod nízkeho počtu transplantácií?

„Niekedy je neinformovanosť taká závažná, že je to už dezinformovanosť. Príbuzní pod vplyvom mediálnych informácií prichádzajú už s odmietavým postojom a nemajú komplexné informácie. Nevedia, že ide o záchranu ľudských životov. Preto sme sa rozhodli spustiť kampaň Sedem životov, ktorá symbolizuje sedem životne dôležitých orgánov, ktoré je možné transplantovať od jedného tzv. ideálneho darcu. Ten môže zachrániť reálnych pacientov, ktorí sú smrteľne chorí a bez transplantácie zomrú. Často sú to mladí ľudia, ktorí by si mohli založiť rodinu a pracovať. Bez transplantácie si svoje sny nenaplnia.“

 

 

Mnohí pozostalí sú prekvapení, že u nás je podľa zákona potenciálnym darcom každý, kto počas svojho života neodmietol darovanie orgánov po smrti. Bolo to niekedy inak?

„Nie, náš zákon predpokladá súhlas s darovaním orgánov a to sa nemenilo. Aj v iných krajinách to takto funguje, že sa automaticky ráta so súhlasom a je to výhodné. Opačná situácia by to výrazne skomplikovala a krajiny, ktoré tzv. predpokladaný súhlas nemajú, to veľmi pociťujú na počte transplantácií.“

 

Predpokladaný súhlas nemajú v Spojených štátoch, kde sa skôr vedie kampaň, aby to ľudia robili dobrovoľne. Má to úspech?

„Prejavuje sa to tak, že nosná je transplantácia orgánov od živých darcov. Počet transplantácii je viac ako 50-percentný v porovnaní s mŕtvymi darcami. Treba si však uvedomiť, že mŕtvy darca, ktorý má nezvratné poškodenie mozgu, môže darovať aj srdce a pľúca, ktoré nemôžeme získať od živých darcov. Z etického hľadiska by malo byť darovanie orgánov od živých darcov len doplnkové. Ak sa dá orgán použiť od zosnulého, prečo má podstupovať operáciu zdravý človek.“

 

Čo ak rodina aj tak nesúhlasí?

„O každom pláne odobrať orgány je rodina informované, z nášho pohľadu je to etické, aby vedeli, čo bude nasledovať s ich mŕtvym príbuzným. Ak je rodina veľmi striktne proti odberu, tak to akceptujeme. Nechceme vyvolávať negatívne nálady. Na druhej strane sa snažíme, aby si uvedomili, že medzi nami žijú konkrétni ľudia, ktorým to zachránilo život. Nikdy nevieme, či sa to nestane nám alebo naším blízkym.“

 

 

Mnohí nesúhlasia, pretože sú presvedčení, že ide o obchod. Ako reagujete na tieto obavy?

„Je to transparentný proces, ktorý je sledovaný, mechanizmy sú veľmi dobre vypracované a všetko prebieha pod prísnou kontrolu Národnej transplantačnej organizácie, ministerstva zdravotníctva a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Neexistujú žiadne nezákonné vývozy do zahraničia, len transplantácie pľúc sa vykonávajú vo Viedni, pretože na Slovensku také pracovisko nemáme. Inak sa všetko transplantuje na Slovensku.“

 

Čo sa deje, keď sa v médiách objaví správa o obchodovaní s orgánmi?

„Jedna negatívna správa dokáže na týždne a mesiace našu prácu položiť. A ak to už je raz pustené, je ťažké zvrátiť negatívne dopady.“ 

 

Sú za nesúhlasom s transplantáciou po smrti aj náboženské dôvody?

„Nie, odberový a transplantačný program má oficiálne podporu cirkvi. Konferencia biskupov to odsúhlasila v roku 1998, a zosnulý pápež Ján Pavol II. označil transplantáciu, ktorá zachráni život, za jeden z najušľachtilejších činov.“

 

To platí aj pre Španielsko, silne katolícku krajinu, ktorá má však najvyšší podiel darovaných orgánov od mŕtvych darcov na počet obyvateľov. Vykonáva sa tu 33 percent transplantácií v celej EÚ. V čom je ich systém lepší?

„Španielsko má niekoľko rokov veľmi dobrú odberovú úroveň, systém je etablovaný cez zabehnutú sieť transplantačných koordinátorov, je tam veľmi dobrá komunikácia, aj systém odmeňovania alebo ohodnotenia týchto koordinátorov. Rýchly posun zaznamenali aj v Chorvátsku, kde vyleteli s odberovým program v krátkom čas, keď vybudovali sieť koordinátorov s finančnom motiváciou. To chceme v budúcnosti riešiť aj my.“

 

 

Ako fungujú transplantační koordinátori u nás?

„Je to veľmi náročná a vyčerpávajúca práca, pri ktorej musia byť k dispozícii 24 hodín, v noci, aj cez sviatky, kedy sa toho deje najviac. Koordinátori najprv riešia množstvo procedúr a vyšetrovaní potencionálneho darcu. Dôležité je vylúčiť onkologické a infekčné ochorenia, aby bola zaistená bezpečnosť z pohľadu príjemcu. V obmedzenom časovom priestore komunikujú s pozostalými, ktorých informujú o mozgovej smrti a možnom odbere orgánov ich blízkeho zosnulého.  Koordinátor je v časovej tiesni a rodina je v emočnom strese, nevyhodnocuje teda veci racionálne, čo si uvedomujeme. Je to práca, ktorú nikto nevidí a nie je vôbec finančne ohodnotená.“

 

Ako prežívajú koordinátori odmietnutie rodiny?

„Pre nich je strata potencionálneho darcu veľmi nepríjemný zážitok, až osobné zlyhanie, keď nedokážu zvrátiť postoj rodiny a stratia darcu pre iného človeka. Veľmi to prežívajú, uvedomujúc si, že iní ľudia zomrú, lebo nedostanú orgán. A ďalšieho darcu sa už nemusia dožiť.“

 

Príbuzní majú často strach, že po transplantácii dostanú zohavené telo svojho blízkeho človeka. Ako je to?

„Aj to musím dementovať. Odber orgánov sa deje na zákonom daných štyroch pracoviskách, kde pracujú skúsení lekári. Telo je upravené do pôvodného stavu.“

 

Sú v prístupe rozdiely medzi jednotlivými regiónmi?  Sú ochotnejší príbuzní vo veľkých alebo menších mestách?

„Máme pocit, že menšie mestá sú viac empatické. Bratislava je v tomto do seba uzatvorená, viac sa tu staráme o seba a vedieme izolovanejší život. V menších mestách je to otvorenejšie a väčšia ochota pomôcť iným.“

 

Andrea Tóhová, ktorej rodina darovala orgány zosnulej 18-ročnej dcéry na transplantáciu. 

 

Kto je v rodine viac naklonení darovaniu orgánov? Muži alebo ženy?

„Väčšinou sa chcú pozostalí poradiť spolu, ale empatia žien je väčšinou väčšia, hoci reagujú emotívnejšie, nakoniec však príde empatické stanovisko cez ženy. Ja ako nefrológ, ktorý pracuje so živými darcami obličiek, mám skúsenosť, že ako darkyne dominujú hlavne ženy, sestry, matky, manželky alebo družky pacientov.“

Je pre darovanie orgánov vekový limit?

„Nie je, darcom môže byť aj malé dieťa, neexistuje ani horný limit, môže byť aj 70-ročný darca, rozhodujúci je biologický vek.“

 

Pacienti po transplantácii obličiek, srdca a pečene.   Foto - Grape PR

 

Ako žijú pacienti po transplantácii? Aká je kvalita ich života?

„Dostanú životne dôležité orgány, bez ktorých by zomreli. Pri obličkách vieme pacienta dialyzovať, ale nie je to plnohodnotný život a je to finančne nákladná liečba. Transplantácia zachráni život a upraví zdravotný stav tak, že človek je schopný zaradiť sa do pracovného pomeru, podávať vynikajúce výkony, ľudia po transplantácii sú aj športovci, existuje i celosvetová olympiáda transplantovaných pacientov. Máme ženy, ktoré donosia dieťa po transplantácii. Mám pacientov, ktorí si po transplantácii obličky nazvali obličku menom a berú ju ako blízkeho priateľa.“

 

Ako sa s tým vyrovnávajú pacienti a ich rodiny?

„Existujú úvahy, či sa s orgánmi neprenesú aj vlastnosti darcu. Rodina často povie, že pacient je iný. My si myslíme, že sa vlastnosti neprenesú, ale ten človek má za sebou skúsenosť, kedy bol jeho život „na hrane“ a prehodnocuje po nej svoj život. Mení pohľad na veci, ktoré predtým považoval za dôležité. Teší sa viac zo života a z druhej šance, ktorú vďaka transplantácii dostal.“

 

Prečítajte si aj Osemnásťročná Hana zachránila po smrti niekoľko životov