Vošla som do potravín s mojím trojročným synom a zahla som doprava k pečivu. Syn ostal stáť a na celý supermarket na mňa kričí: Mamííí, ale vínko je týmto smerom!
Toto nie je môj skutočný zážitok, ale ani vymyslený vtip na pobavenie. Ide o reálny príbeh napísaný v jednej z mnohých internetových diskusií. Na prvý pohľad neškodná a vtipná ilustrácia toho ako nás malé deti môžu niekedy svojou pravdovravnosťou priviesť do rozpakov. Mňa však prinútila zamyslieť sa nad tým, čo v poslednej dobe okolo seba pozorujem vo zvýšenej miere – ženy milujú víno. A mnoho z nich vo veľkom.
Ženy si ho nielen objednávajú v reštaurácii k večeri, nielen kupujú na oslavu priateľkiných narodenín, ženy si ho kupujú na večer domov – keď deti konečne zaspia, keď manžel pozerá telku alebo šiel na pivo, keď si dám vaňu, keď budem čítať knihu... Stávame sa my ženy závislé? Sme na pokraji epidémie s názvom Bez vína ani ranu? Sú vôbec ženy, čo nemajú rady víno? Alebo je to len určitý druh skupiny žien, ktoré sa nachádzajú okolo mňa, sú v produktívnom veku a majú malé deti?
Rozhodne nechcem nikoho hádzať do jedného vreca. Samozrejme, že poznám ženy, ktoré nepijú. Nielen víno, nič. Aj ženy, ktoré si len na oslave oliznú „niečo sladké“. A také, čo sú tehotné, choré, nemajú chuť... Lenže je ich žalostne málo. Alebo poznám málo žien alebo je niekde skrytý problém, na ktorý je jediné riešenie víno.
Jeden vedecký experiment pod názvom Krysí park (vygooglite si viac, je to fakt zaujímavé) ukázal na pozoruhodnú skutočnosť – nie droga samotná, ale izolovanosť, osamelosť, stres a strata zmyslu každodenných aktivít zvyšujú túžbu po okamžitom uspokojení. Znamenalo by to, že sú dnes ženy osamelé? Majú predsa manžela, deti, kamarátky... samozrejme to nie je predpoklad na to, aby sa necítili osamelé, všetko závisí od kvality týchto vzťahov. Alebo je to tým, že majú omnoho viac času premýšľať, a tým pádom sa zbytočne utápať v hľadaní otázok zmyslu života? Alebo naopak málo času a utiekajú sa tak k rýchlym pôžitkom? Odpoveď bude asi niekde uprostred. Aj psychológ Pavel Nepustil v článku o závislosti poukazuje na to, že to, čo nakoniec rozhoduje o osude človeka, sú často zdanlivé maličkosti, súbor každodenných náhodných interakcií. Lenže dá sa konštatovať bez mihnutia oka, že je žena, ktorá si každý večer dá pohár vína závislá?
Podobnú otázku si položila aj prispievateľka jednej anonymnej psychologickej poradne. Žijem sama, mám náročnú prácu a každý večer vypijem doma fľašu vína. Neovplyvňuje ma to v udržiavaní domácnosti, seba, či v pracovnom výkone. Mám ale našliapnuté na to, aby som sa stala závislá? Je to veľa čo vypijem? A koľko je veľa? Pre niekoho je fľaša vína každý deň nepredstaviteľná, niekto takto zjavne funguje dlhodobo a nič sa nedeje. V komplexnej odpovedi na jej otázku ma zaujala najmä jednoduchá rada – skúste na mesiac úplne vylúčiť alkohol. Potom si azda budete môcť presnejšie odpovedať na otázku či ho vo svojom živote potrebujete... už len to, že sa na to pýtate môže znamenať, že vám v mozgu začala svietiť nejaká kontrolka.
Pravda je, že dnes sa otázka vylúčenia alkoholu niekedy zdá ako nemožná úloha. Keď som sa po niekoľkých rokoch vrátila zo zahraničia, musela som sa pousmiať na tom, ako mi v USA každý pri každej návšteve ponúkal kávu a tu na Slovensku zase pohárik. Keby som všetko prijala, tam by som už musela explodovať od kofeínu, tu by som zas nedošla domov po vlastných. Je to samozrejme len ilustrácia toho, aké zvyky sa v rôznych krajinách zaužívali, ale vieme, že prostredie tiež významne ovplyvňuje to aký vzťah k alkoholu máme (nie že by Američania nepili, skôr naopak). Po sociálnych sieťach sa s obľubou zdieľajú články, hovoriace o tom ako vedci dokázali, že pohár vína denne nahradí cvičenie, kardiológovia odporúčajú pohár červeného kvôli cievam, pri každom štrngnutí si hovoríme – na zdravie! Ale je to naozaj zdravie? V konečnom dôsledku len žena sama nakoniec rozhodne, či si naleje a je za to sama zodpovedná - nech už je jej okolie, životný osud alebo práca akákoľvek.
Množstvo žien a ich dennodenná záľuba v pohári vína, ktorý je samozrejme spoločensky akceptovateľný, ma však prinútilo zamyslieť sa aj nad tým, kde vlastne začína hranica závislosti. Platí to, že ide o začínajúcu závislosť a postupne budeme musieť zvyšovať dávku? Alebo to, že závislosť je dedičná a máme sklony po otcovi/strýkovi/maminej sestre nalievať si. Je alkoholička tá, čo si sama kupuje fľašu, alebo tá čo pije potajomky .. skôr tá čo pije každý deň či tá čo celý mesiac nevypije nič, ale potom sa pri prvej príležitosti na oslave „zloží do kolien“?
Zdá sa že zatiaľ mám len obrovské množstvo otázok na zamyslenie, pravdaže aj množstvo rôznych odpovedí... Tú svoju si asi každá musí nájsť sama.
Prečítajte si aj Povedať ÁNO svojmu životu
