|
Ak sa venujete niečomu, čo je vám „sväté“, je to z vás cítiť. Obhájiť diplomovku o finančnej stratégií našej obce v období decentralizácie verejnej správy pred štátnicovou komisiou nepredstavovalo pre mňa žiaden stres, kolovala mi v žilách. Zodpovedať otázku o Európskej únií, niečom pre mňa vzdialenom, už bol iný oriešok, no povedzme arašid.
Predmety na univerzite, čo i len okrajovo sa zaoberajúce objasňovaním princípov fungovania, legislatívy, financovania miestnej samosprávy, miestnych daní a poplatkov som hltala jedným dychom. Boli mojou srdcovkou. Rodičia sa aktívne zapájali do spravovania vecí verejných v našej obci a mne sa vždy páčilo ich počúvať, keď hovorili o tom, čo nebolo tajomstvom. „Vy isto budete niekedy starostka,“ zalichotila jedna z tých prísnejších docentiek.
Na jeseň, pred komunálnymi voľbami ma oslovil vážený pán s ponukou kandidovať za jednu konkrétnu stranu. Mala som tridsaťdva, najmladší syn dva a pol a teóriu o samospráve som mala v malíčku. „Nie, ďakujem, mám malé deti, som primladá, nechcem v pozícií ohroziť vtedy jedinú kandidátku, potrebovala do dôchodku ešte minimálne jedno volebné obdobie...“ výhovoriek som mala naporúdzi dostatok. „Odvaha, iba odvaha, ti chýba, chýba“ spieva Lucia Piussi v piesni ako šitej mne na mieru.
Štyri roky preleteli a opäť „Choď kandidovať, pomôžeme s kampaňou...“ Dala som prednosť sľubne vyzerajúcej práci v meste. Blížili sa ďalšie komunálky a ja som si hľadala politickú stranu, pod hlavičkou ktorej by sa dalo. Dve oslovené nemali záujem, tretia – čerstvo vzniknutá, áno. Vedela som, že idem do „boja“ s dvoma veľmi silnými protikandidátkami a vedela som, že teraz už konečne chcem.
V dedine žijem celý svoj život, takmer všetci ma poznajú. Zostavila som si predvolebný leták, sestra a dcéra poroznášali po dedine. Nedala som do kampane maximum, „nechodila po ľuďoch“, nenosila im darčeky, nekupovala si ich za prísľub zamestnania, ani osobných čistiek na úrade, ani vybudovanie xy hmotných statkov, ani na podrývaní dôveryhodnosti „rivaliek“.
„Sľubujem, že s úctou a rešpektom ku každému jednému z Vás, s maximálnou mierou čestnosti, slušnosti a spravodlivosti budem viesť našu samosprávu.“ Získala som zopár hlasov a necítila sa ako porazená. Veď prehrať môže len ten, kto očakáva víťazstvo.
Muži často tvrdia, že nám nerozumejú, že sme príliš komplikované, nerozhodné, a že iné hovoríme ako chceme. Že sme príliš citlivé, málo pragmatické. Nerozumejú, no v parlamente, vo vláde aj na iných vedúcich pozíciách sú v prevahe. Určujú politiku, zostavujú a schvaľujú zákony, rozpočty a zásadným spôsobom ovplyvňujú životy žien v mestách aj na dedinách.
Blížia sa „veľké voľby“. Kandidátky sú zostavené. Výber je pestrý. Viem, koho určite voliť nebudem. Nepresvedčila ma možnosť bezplatného cestovania pre moju dcéru, ani zvýšenie dôchodku o pár drobných mojej mamy, ani možnosť ísť na dotovaný lyžiarsky výcvik pre môjho syna, ani sľubovaná poukážka na pár eur. Nepresvedčia ma klamstvá, manipulácie ani muži, čo majú ženy za „slepice“.
Ženy, politika nie je výhradnou doménou mužov! Nemôžeme všetky kandidovať, ale všetky môžeme voliť. Voliť svojou vlastnou hlavou, svojím vlastným srdcom. A nech ľudia okolo vravia, že ten alebo onen ja naj a za jeho vlády budeme mať istôt plné vrece, nech váš manžel, partner, priateľ je presvedčivým „politológom“, za plentou budete samé a zakrúžkujte svoje vlastné rozhodnutie.
Ženy, podporujme ženy, ony nám rozumejú! Muži, podporujte ženy, svet bude krajší!
Prečítajte si aj Odstrihnúť sa od svojej minulosti
