Až keď ho strácame, až vtedy si uvedomíme,  čo skutočne zdravie v našom živote znamená. Zapne nám kontrolka a začíname si ho vážiť. Obávame sa vážnych chorôb. Bojíme sa bolesti. Veď nič dobré okolo nepočuť. Samé náhle ochorenia, úrazy. Nielen starší, ale mladí a žiaľ, aj deti. Náš postoj je taktiež rôzny.  Preventívne prehliadky  riešime individuálne. Myslím si, že záleží aj od lekára a od jeho prístupu.

Musím sa priznať, že až po dvadsiatich rokoch som sa odhodlala zmeniť obvodného lekára. Bol to rodinný známy a bol... hrozný.  Žiadna preventíva. Keď som niečo potrebovala, radšej som si kúpila v lekárni, aby som nemusela čeliť jeho nezáujmu. Sestrička sa zrejme prispôsobila a bola rovnaká. Samozrejme, pracovná doba iba dopoludnia. Natrafiť v popoludňajších hodinách na jeho osobu, skôr nepravdepodobné.  Chvalabohu, neriešila som žiadne vážnejšie ochorenia.  Hoci boli výhrady od rodinných príslušníkov nech od neho neodchádzam (pán doktor bol vysoko urazený, ani na mňa nepozrel, no čo už – zvykla som si)  viem, že som urobila správne. Niekedy urobiť ten krok vpred je ťažké. Hlavne, čo sa známych a rodiny týka. 

Nová pani doktorka je milá, usmievavá, pristupuje k pacientom osobitne, so záujmom. Urobila mi hneď rôzne vyšetrenia, odbery.  Automaticky. Bez výhrad.  Ešte čakám na výsledky  krvných testov (dúfam, že budú v poriadku).    Našťastie, výber  gynekológa bol správny. Ten si na preventívy potrpí. Mám rešpekt. Hoci je to stará škola, musím byť dochvíľna. A som rada. Lebo niet nad včasné diagnostikovanie.

Žijeme v hektickej dobe. Nevieme oddychovať, relaxovať, vypnúť. Aj vy niekedy pociťujete také brnenie po celom tele? Mne sa to občas stáva,  keď mám náročný deň nielen v práci, ale aj doma. Keď mi telefóny vyzváňajú, neviem čo skôr, všetci odo mňa niečo chcú,  rozčuľujem sa, nestíham. Je to zo stresu a únavy.  Cítim, že potrebujem zresetovať. Ale aj to sa treba naučiť. Trojička – psychika, strava, pohyb,  musí byť vyvážená. Vedieť  vypnúť všetky zmysly.   Zharmonizovať celé telo. Keď si doprajeme kvalitný odpočinok, zlepší sa aj náš výkon. Sme omnoho spokojnejší.

Keď mi kamarátka povedala, že jej starý otec je v nemocnici, vek 90 rokov, myslela som, že je to niečo vážne. Ona sa len pousmiala. Dvadsať rokov nebol u lekára. Išiel iba na také preliečenie, lebo tie horúčavy boli priveľa aj na neho. Neberie žiadne lieky, nič ho nebolí, nemá žiadne diagnózy. Bol tuhý fajčiar a ani teraz si neodoprie – aspoň dve cigaretky denne musí mať. Keď sa ho lekárka v nemocnici pýtala od kedy nefajčí a jeho odpoveď znela, že dva týždne (čas jeho pobytu v nemocnici), tak sme sa zasmiali. Šťastný to človek. Nie nadarmo sa hovorí, zdravý človek=šťastný človek.

 

Prečítajte si aj Elektrina a ja