|
Tradiční politici (nielen slovenskí) hľadajú roky spôsob ako diskutovať s populistami, nacionalistami či inými krajnými názormi v politike. Je to nerovný súboj od počiatku, pretože proti faktom a zodpovednosti stoja emócie a útoky. A hoci voliči právom tradičným politikom nakladajú, neprávom sa k moci dostávajú extrémisti, ktorí sa v okamihu stanú súčasťou toho istého systému, čo tak bezbreho kritizujú.
Rovnaký súboj, aký vedú politici, vedú aj médiá. Tradičné médiá verzus sociálne siete. Hoci to až taký nerovný súboj nevyzerá, je. Sociálne siete sa populistom v politike podobajú obsahom, ktorý často zdieľajú a takmer nulovou zodpovednosťou za obsah, čo nevytvárajú, ale len sprostredkúvajú.
Než niečo napíšete alebo natočíte ako novinár či novinárka, potrebujete si fakty overiť, osloviť k tomu odborníkov a obe strany, inak sa budete za neoverené informácie a často aj názory zodpovedať. Status na sociálnej sieti také obmedzenia nemá, pocit či názor bez ohľadu na to či je pravdivý alebo nie, zverejníte za pár sekúnd. A ak mu pribúda lajkov a komentárov, tak facebook ho ukazuje ešte širšiemu publiku a šíri ho bez toho, aby autor niesol zodpovednosť. A hoci čitatelia, poslucháči či diváci právom médiám nakladajú, neprávom ich ako zdroj nahrádzajú sociálnymi sieťami.
Súboj v politike i v médiách je nerovný, populistom i sociálnym sieťam pribúda poslucháčov a stúpencov. Je ľahšie načúvať a pritakávať ako študovať programy politikov. Lepšie prijmete emócie ako náročné analýzy a grafy.
V politike i v médiách sa vytvárajú dva svety, ktoré sa takmer vôbec nepretínajú a oba žijú vlastnými názormi. Voliči nemajú potrebu počúvať dlhoročných politikov, čitatelia a diváci sa obídu bez informácií od dlhoročných novinárov.
Schopnosť kriticky myslieť zakrpatela a ani ju nepestujeme. So záplavou informácií všetkého druhu sa vyrovnávame tak, že si nájdeme jeden zdroj a toho sa držíme za každých okolností.
Vôbec to neznamená, že politici, političky či novinári a novinárky sú bez chyby. Sú ale tiež odrazom svojich voličov a voličiek i čitateľov i čitateliek, ktorých vkusu sa snažia prispôsobiť. Ak hlasujeme za vulgárnych politikov, vystúpenie krajiny z medzinárodného spoločenstva alebo dáme hlas politickej strane zo strachu pred utečencami, ktorí v krajine ani nie sú, nemôžu za to iba médiá. Podiel na zlých rozhodnutiach si delíme všetci.
Preto potrebujeme zodpovedných politikov, zodpovedné médiá, ako aj zodpovedných voličov a zodpovedných čitateľov či divákov. Tá sloboda a demokraciu, ktorú si užívame, je oveľa zodpovednejšia záležitosť, než sme si 17. novembra 1989 mysleli.
Prečítajte si aj Prieskumy nevedia zmerať znechutenie ľudí
