|
Cez deň je mama päťročného Ivka a dvojročného Ľubka. Keď okolo 9. hodiny večer uloží chlapcov spať, začínajú sa jej pracovné povinnosti. Vytvára nové grafické návrhy, vymýšľa a koordinuje marketing, komunikuje so zákazníkmi. Za úspechom značky KuraHarabura stojí veľa práce a najmä zanietenia mladej podnikateľky a mamy Zory. A hoci má toho veľmi veľa, pôsobí veselo a energicky.
Firiem, ktoré ponúkajú tričká či hrnčeky s originálnou potlačou je na trhu veľké množstvo. Tebe sa podarilo pomerne rýchlo uspieť. Čo ťa odlišuje od konkurencie?
„Moje výrobky sú orientované najmä na vzťahové rodičovstvo. Je to téma, ktorou každý deň sama žijem, a ktorá oslovuje stále viac a viac rodičov. Na Slovensku a ani v Českej republike navyše nikto nič podobné nevyrába. Preto si myslím, že sa mi podarilo osloviť zákazníkov a tí, našťastie, stále pribúdajú. Počas prvého roku fungovania (rok 2015, pozn. redakcie) sme mali 300 objednávok, teraz ich je 1500 a ten najväčší predvianočný prílev je ešte len pred nami.“
Foto - Zora Puškáčová
Predtým, ako si rozbehla vlastnú značku, si pracovala ako právnička. Prečo si sa rozhodla študovať tento odbor a neskôr si sa rozhodla ho úplne opustiť?
„Právo som vždy vnímala ako prostriedok obživy nevyhnutný k tomu, aby som si zaplatila účty. To, čo ma na práci naozaj bavilo, bol náš vtedajší kolektív. Pre mňa radosť z práce znamenala stretnutie s kolegami a kolegyňami. Podobné to bolo už počas študijných rokov. Aj keď som sa nevyhnutné veci a učivo pomerne ľahko nabifľovala, skutočná motivácia chodiť do školy bol môj manžel. Bol rovnako ako ja študentom práva a keď som bola druháčka, dali sme sa dokopy. Stretnutie s ním považujem určite za najpríjemnejšiu časť svojho štúdia.
Po ukončení školy som zakotvila na personálnom referáte v štátnej správe, v roku 2012 som odtiaľ odišla na materskú „dovolenku“. Ešte dva roky som im ale externe vypomáhala s právnymi otázkami, keďže pani, ktorá nastúpila na moje miesto, nemala potrebné vzdelanie. Počas toho, ako som bola s deťmi doma, som si uvedomila, že nechcem, aby na mňa do neskorého večera čakali uložené v škôlke a neskôr v školskej družine. Právo je stresujúca práca, začnete o siedmej ráno a končíte pokojne až o deviatej večer. Napriek tomu, že teraz pracujem veľa, viem si povinnosti rozvrhnúť podľa toho, ako potrebujem a byť doma s rodinou.“
Dizajn všetkých výrobkov a tričiek si vymýšľaš sama. Kedy si sa začala vzdelávať a rozvíjať v tejto oblasti?
„Grafike sa venujem od strednej školy. Keď som sa prvýkrát dostala ku grafickým programom, cítila som sa ako nejaký alchymista. To bol môj svet, v tomto som sa cítila hneď doma. Vášeň ma neopustila a v grafickej tvorbe som sa stále zdokonaľovala. Navyše už po strednej som sa hlásila na umeleckú školu, kam ma aj vzali, no ovplyvnená názormi rodiny, že právo bude istota, som zvolila túto cestu.“
Foto - Zora Puškáčová
Pamätáš si na svoju prvú skutočnú objednávku grafičky?
„Svoje služby som na začiatku poskytovala za drobnú odmenu kamarátom a známym, ktorí potrebovali pomôcť s logom či plagátom. Keď som ešte len začínala, moja obľúbená folk-rockovo-gospelová kapela Ceili Rain organizovala crowdsourcingovú kampaň na podporu pripravovaného CD. Keďže som im vtedy ako čerstvá absolventka nemohla prispieť finančne, navrhla som im, že im spravím kompletnú grafiku na booklet a tým im ušetrím náklady. Do správy som im poslala aj svoje grafické práce a keď mi frontman Bob Halligan odpísal wonderful, let´s do it, s nadšením som sa do toho pustila. Keďže som túto prácu robila bez nároku na honorár, odplata mi prišla inou formou. V Calgary som dostala cenu za najlepší gospelový booklet roka. Verím v „zákon zachovania energie“, jednoducho všetko, čo s láskou pre niekoho urobíš, sa ti vráti, aj keď v inom čase a inej forme.“
Ako si rozbehla značku KuraHarabura?
„Keď som sa stala matkou, veľmi rýchlo ma omrzeli typické detské motívy – rôzni mackovia a kačičky. Svoje deti som chcela obliecť do niečoho originálnejšieho a menej tuctového. Moje výtvory mali u známych veľmi dobrú odozvu. Napadlo mi, že ich ponúknem aj na úspešnom slovenskom „handmade“ portáli sashe. Prvá objednávka však prišla až po pár mesiacoch. Rýchlo som si však uvedomila, že sa nechcem deliť o províziu z predaja a keďže som ako autor mala pridelené DIČ, zriadila som si vlastný e-shop. Svoje výtvory som hodila aj na facebook, vďaka nemu sa začali masovejšie zdieľať a ja som dostala prvé objednávky. Celé sa to odštartovalo na prelome marca, apríla 2015 a odvtedy zákazníci stále pribúdajú.“
Foto - Zora Puškáčová
Ako zvládaš viesť e-shop a starať sa o dve malé deti? Máš čas na oddych?
„Oddychu naozaj veľa nie je, pre mňa je však relax, keď vymýšľam nové grafické návrhy. Okolo e-shopu je ale aj veľa inej práce, na ktorú som zväčša sama. Moja rutina vyzerá tak, že večer uložím deti a pracujem do jednej, pol druhej ráno. Zvládam to vďaka tomu, že si pustím hudbu do slúchadiel – to mi pomáha vytvoriť si svoju pracovnú bublinu a navyše neruším spiace okolie. Vrhnem sa do spracúvania administratívy, fakturácie, odpovedám zákazníkom. Spomínané grafické návrhy sú až za odmenu. Kým som mala ešte len jedného drobca, tak som s ním občas spala počas jeho denného spánku. S dvomi sa to už ale nedá. Našťastie sú moje deti zvyknuté pomáhať mi. Staršieho sme už oficiálne povýšili z „odznakára“ na „hrnčekára“. Napriek tomu, že výrobný stroj je veľmi horúci, mladý presne vie, ako hrnček uchopiť a keď sa odráta časomiera, tak ho vyberie a položí na chladenie. A má z toho veľkú radosť.“
Máš nejaký konkrétny pracovný cieľ?
„Rada by som pri tejto práci zostala do konca života. Aby som nemusela robiť nič iné a vidieť čo najviac ľudí, ako nosia moje tričká. Párkrát sa mi stalo, že som na ulici takto niekoho stretla. Svojim zákazníkom sa vždy prihovorím – dobrý deň, my sa nepoznáme, ale dovolila som si vás osloviť, lebo máte oblečené tričko, ktoré som navrhla a vyrobila. Väčšinu ľudí to poteší a reagujú naozaj milo. Je to pre mňa veľmi príjemné zadosťučinenie.“
Foto - Zora Puškáčová
