|
No pekne! Zase, ako každý rok v tomto období, čas sa divne kráti. A nemyslím len na to, že sa rýchlo stmieva. Kde sa podel ten môj jesenný optimizmus, keď som si sľubovala, že tento rok si všetko pekne pred Vianocami naplánujem a nič ma neprekvapí?
Výsledok? Začiatok decembra a ja ešte nemám nakúpené darčeky. Čo, darčeky! Ani len nápad, čo kúpiť, hlavne chlapom, ktorých je v rodine niekoľko! Malé chutné perníčky mám síce napečené, ale z nich asi nevykúzlim štedrú večeru, počas ktorej by na tradičnom poľskom stole malo byť dvanásť jedál!
Čo všetko musí byť zrealizované počas decembra... Posledné projekty na tento rok, vyúčtovania plus, samozrejme, normálna, každodenná práca. A k tomu, ako bonus: predvianočné večierky, upratovanie, pečenie, varenie.
A keď sa ešte stane niečo, čo človek nevie predvídať? Ako napríklad túto sobotu. Víkend-nevíkend a my spolu s manželom pripravujeme výstavu fotografií. Vyše 50 tisíc fotografií treba prezrieť a spraviť z nich užší výber.
Sobotný večer má manžel ešte koncert, tak si plánujeme trocha oddýchnuť, aspoň od fotiek. Ale ako na potvoru, tesne pred koncertom, keď vybehnem nakúpiť potraviny, vybije sa mi v aute baterka. Parkujem pred nákupným centrom tesne pri plote a je tu tma. Manžel nedvíha mobil. Ešteže susedka reaguje a vyskočí ho poinformovať, že potrebujem pomoc.
Stojím teda na parkovisku a cítim to mrazivé, decembrové počasie, ktoré ma mrazí až do kostí. Čakám až auto, ktoré parkuje vedľa môjho odíde. Tu manžel zastaví svoje auto, aby mi dal „infúziu“ energie do mojej baterky. Našťastie auto rýchlo naštartuje, ale obaja s manželom sme tak unavení, že už len snívame o tom, aby bolo po koncerte. A po prípravách na vernisáž! Ale aj po vernisáži. A po všetkých večierkoch a ostatných povinnostiach.
A zrazu sa mi pripomenie zážitok z mojej poslednej cesty vlakom do Bratislavy. Nájdem si vo vlaku voľné miesto pri mužovi, ktorý ma chvíľu pozoruje a potom sa mi prihovorí. Dozvedám sa, že je na dôchodku, pre ktorý sa rozhodol, keď mal 55 rokov. „Neviem, či som urobil dobre, ale môj kolega zaváhal, lebo sa obával, že bude mať nízky dôchodok a tak sa rozhodol ešte drieť, no dôchodku sa, bohužiaľ, nedožil“ smutno konštatuje. Môj spolucestujúci má už 11 rokov veľa času pre seba a tak si vymýšľa ciele. Ten deň práve cestuje do Bratislavy, aby zistil, či stihne prestúpiť z vlaku z Dunajskej Stredy na vlak do Tatier. Teraz si to len tak skúša, aby o pár dní vyrazil na ostro. Jeho cieľom je pozrieť si ľadový zámok, ktorý každý rok stavajú, keď v Tatrách mrzne.
Nuž, stretnúť v hektickom, predvianočnom období niekoho, kto si len tak cestuje za svojím snom, môže byť impulzom k tomu, aby sa človek zamyslel nad životnými prioritami.
Možno sa treba radšej uskromniť, tak ako môj spolucestujúci. Možno radšej prežiť Vianoce bez kopy darčekov a z 12 jedál upustiť. Duševné zážitky by mali byť najdôležitejšie, nech už to znie banálne ako klišé. Ale veď čo nám po vyblýskanom byte, 12 chodoch a kope darčekov, keď sa nám vybije vnútorná baterka? Tá sa veru tak rýchlo nedobíja ako tá na aute.
Prečítajte si aj Keď vám vezmú deti
