Aktuálnu letnú koaličnú krízu tento raz trávim trochu inak ako mnohé predchádzajúce. Namiesto naháňania hlavných aktérov s kamerou, ich sledujem z bezpečnej vzdialenosti zo školy v Strednej Amerike. A na politické roztržky sa z nikaragujskej lavice pozerá rozdielne ako s mikrofónom v ruke. Zatiaľčo cez internet vidím ako sa doma politici doťahujú o stámilióny zo školských eurofondov, okolo seba mám deti, ktoré sa pre nedostatok miesta učia na dve smeny. Ráno mladší, poobede starší. Stíha sa to. Počas šiestich hodín majú totiž len jednu 10-minútovú prestávku.

Pred vyše rokom u nás doma (minimálne verbálne) neboli prioritou eurá z Bruselu. Politické strany nám tvrdili, že nielen chceme, ale aj konečne pohneme so vzdelávaním. Mala to byť reforma, čo nás posunie smerom k vzorovému Fínsku. Prešlo pár mesiacov a cieľ sa opäť stráca v opare škandálu. Prioritou tak bude upratovanie a upchatie aspoň najväčších dier. Čas ale beží. Na školákoch to vidieť najlepšie. Každý deň sa dokážu niečo nové naučiť a pre niečo sa nadchnúť. Alebo môžu v triedach nezmyselne presedieť hodinu, dve, tri, a pokojne aj všetky. Výsledok prešľapovania je menej detí, ktoré nadchla matematika, či prírodopis. A viac takých, čo sa nedohovoria po anglicky, či po nemecky. A dokopy ich pritom nie je málo, len na základné školy ich u nás denne chodí tráviť čas vyše 400-tisíc.

Za tým, že ho nevyužijú najzmysluplnejšie ako sa dá, sú zlé pomôcky, chýbajúce knihy, aj frustrovaní učitelia. Školská reforma nie je žiadna banalita. Chce to čas, aj peniaze. Slovensko však už veľké výzvy zvládlo. Zreformovali sme bankový system, s ktorým sa dnes borí veľké Taliansko. Prijali sme euro, ktoré dodnes nemajú Česi, ani Poliaci. A slovenskí učitelia určite nie sú menej šikovní ako slovenskí bankári. Iba sme my všetci mali iné priority. Každá, hoci aj malá zmena k lepšiemu, pritom stojí za to.

Tu medzi nikaragujskými školákmi to vidím naživo. Bývajú v turistami obľúbenom mestečku San Juan del Sur na pobreží Pacifiku. Ja ich učím po anglicky, oni mňa zas cvičia v španielčine. Tí najšikovnejší (možno aj Natan na fotke) budú o pár rokov takí dobrí, že sa nezamestnajú v jednej z reštaurácií, ktoré tu húfne otvárajú Američania a Kanaďania. Otvoria si vlastnú. Budú mať totiž dôležitú devízu - jazyk. Ten ich posunie z kuchyne do vlastnej kancelárie. Slovákov a Nikaragujcov je približne rovnaký počet. Tým sa ale naša podobnosť končí.

Naše HDP je desaťnásobné a školstvo v porovnaní s miestnym vynikajúce. Máme množstvo vzdelaných ľudí a sme v najbohatšej štvrtine sveta. Máme teda štartovaciu pozíciu, ktorú nám Nikaragua môže len závidieť. Ak si povieme, že chceme mať jeden z najlepších vzdelávacích systémov, budeme ho mať. Musí to byť ale naša priorita. Naozajstná, nielen taká akože.

 

Prečítajte si aj Niekomu požičať? Zabudni!