|
Ani v mrazivé tmavé rána im nepríde zaťažko vyliezť z teplých príbytkov. Cestujú či kráčajú do terénu. Vo dvojiciach, ale aj samostatne. S veľkými vozíkmi, jeden za druhým, štvrtý za tretím tvoria narastajúci rad. Akčne reagujú na tých, čo sa len tak postavia bližšie ku vchodu. Čo ak im uchmatnú, prečo ony a oni už niekoľko minút oddane stoja a potláčajú chlad? Dôchodcovia a dôchodkyne aj mladšie ročníky.
Čím menej minút, tým hustejšia atmosféra. Na minútu presne sa dvere do jedného článku z obchodného reťazca otvárajú. Ide sa na to. Kto z koho. Kto rýchlejší. Kto chamtivejší. Doslova a do písmena. Akciové šialenstvo. Maslo, vajcia, kačacie stehná, cukor, lyžiarska výbava...
Idem si po svoje dnešné raňajky do práce a zajtrajšiu desiatu pre synov. Jedno maslo a nejaké stehno na vianočné menu. Mladšiemu okuliare na lyžarák. Myseľ mi blúdi z reality do minulosti. Z prítomnosti do fantázie. Keď mama chcela mandarínky musela vystáť dlhý rad. A aj dva, ak chcela viac ako jedno kilo. Keď sme mali v miestnom obchode toaletný na prídel podľa členov domácností a inak sme sa utierali aj iným papierom. Novinovým. To znie čudne. Je rok 2017. Žiadna totalita ani mobilizácia. Mier.
Dostatok tovaru v plných regáloch a frmol vôkol ma vracajú späť. Nakladám svoje pečivo, idem po jedno maslo. Už je pozde, milý drozde. Ľudia sa vadia. Šikovní majú naložené. Nie dva, tri kusy. Lež dva aj tri kartóny masla. Zrejme pre celú rodinu, panelák, ulicu alebo dedinu. Alebo na horšie časy. Nevadí, beriem rastlinné.
Idem po chladené stehná. Akurát predavačka otvára škatuľu s novou dávkou. Zachytím jedno z posledných balení. Lenže staršia pani oproti mi ho vychmatne z ruky. Tak fajn. „Dobrú chuť Vám želám.“ Moja rodina nepohrdne ani morčacími prsami.
Dovolím si tvrdiť, a menej šťastní mi isto prepáčia, že žijeme v hojnej dobe. Máme sa po materiálnej stránke oveľa lepšie ako naši rodičia v našom veku, ako ich rodičia v ich veku. Cestujeme, kam len chceme. Nakupujeme, koľko len chceme. Ak na to nemáme, vieme si požičať. A požičať sa dá takmer na všetko. Čím ďalej tým jednoduchšie. Stačí mobil. Už dnes si vieme užívať budúci potenciálny príjem, s ktorým sa bez mihnutia oka podelíme s bankou.
Niečo sa však kúpiť a ani požičať nedá. Niečo, čo máme všetci radi. Čo neodmietneme, keď ide ku nám, čo prajeme svojim najbližším. Láskavosť, srdečnosť, dobroprajnosť, spravodlivosť, ústretovosť, obetavosť, zmysel pre česť, zodpovednosť, rešpekt aj úctu.
Prečítajte si
Vieme nakúpiť a naložiť vianočné stoly dobrotami od výmyslu sveta. Vieme naklásť pod stromček všetky želania svojich detí. Dokážeme vysvietiť svoj dom jasnejšie ako sused. Načančať svoje domácnosti kadejakým gýčom. Nasýtiť chuťové bunky na vianočných trhoch. Predviesť sa na polnočnej v elegantnom oblečení. Poslať milé priania aj tým, čo ich inak nemusíme. Tolerovať vianočné reklamy od polovice októbra. Veľa toho vieme, dokážeme, predvedieme, tolerujeme.
Nič nie je samozrejmé. S vďakou si užívajme aj všetky predmety a veci. Je super, že ich máme. Ibaže – ani oceán takýchto slastí nemôže naplniť náš pohár. Ak budeme stále prosíkať rôzne veci o kvapku kalnej vody, budeme sa aj neustále pretĺkať v nekonečnom cykle od nádejí ku sklamaniam. Lebo - VIANOCE SA KÚPIŤ NEDAJÚ!
Prečítajte si aj Alžbetka vážila pri narodení 600 gramov. Nielen jej pomôže zbierka Svetielko
