Po dlhom čase som stretla kamarátku zo školských lavíc. Viete, ako to je, keď sa s niekým dlho nevidíte. Preberiete, kto sa ako má, čo robia deti a koľkože už majú rokov, no a skôr či neskôr príde na rad otázka: „A kde vlastne teraz robíš?“

Keď som ju položila, mala som pocit, že kamarátka na chvíľu zaváhala. Potom akoby ostýchavo, priam ospravedlňujúco povedala, že je stále na tom istom mieste. Už od školy. Vypracovala sa síce na expertku vo svojej oblasti, lenže stále sedí v tej istej firme.

„Viem, že sa hovorí, že človek by mal každých sedem rokov zmeniť robotu. Viem, že by som sa asi mala pohnúť niekde inde. Ale mne je tam dobre. So šéfom si rozumiem, s kolegyňami a kolegami sme skvelá parta, nikto ma nedusí, nerobí mi problém, keď potrebujem ísť s chorou mamou k lekárovi. A robota ma baví. Peňazí by síce mohlo byť aj viac, ale zase nechce sa mi naháňať kvôli dvom – trom stovkám navyše. Neviem, či mi rozumieš, ale...“ vysvetľovala mi a pridávala ďalšie a ďalšie argumenty.

Jasné, že som jej rozumela. Až príliš. 

„Život je pohyb. Nemôžeš stáť na jednom mieste," vysvetľoval mi nedávno známy, ktorý sa vrhol na koučovanie. A rád by mi ponúkol svoje služby. Lebo stagnujem a mrhám svojím potenciálom. Lebo nechcieť od života viac je úplná blbosť. Rozišli sme sa s tým, že budem o tom aspoň premýšľať... 

A tak premýšľam. S hrnčekom kávy v ruke sa postavím k oknu a pozerám na starý orech. Je tu dlhšie ako ja. Za ten čas už zažil zopár krutých zím aj horúce letá. Párkrát ho Dunaj zatopil tak, že mu trčali len vrcholce konárov, na ktorých sa zachytilo všetko, čo plávalo okolo. Minimálne dvakrát zamrzol a mysleli sme si, že už nezostane iné, len ho vyrúbať a skúriť. Stále však stojí na tom istom mieste. V rohu záhrady, hneď pri šípovej ruži. Nikam sa nehýbe a nechce od života viac. Úplne mu stačí, že na jar vyraší, ja naňho zavesím hojdačku alebo budem v jeho tieni cvičiť jogu. Nemám pocit, že by sa hýbal z miesta. A predsa žije. 

Kam sa my všetci musíme tak veľmi ponáhľať? Prečo stáť na mieste a vychutnávať si pokoj sa zrazu stalo synonymom neúspechu, nudy, starnutia či životnej „depky"? Prečo život každého z nás musí byť rock and roll a nemôže byť valčík? A prečo si myslíme, že synonymom šťastného života je len úžasne dynamická kariéra, každých sedem rokov nová práca, dôležité projekty, kopa roboty a málo spánku?

Tak mi napadá, čo sa stane, keď človek dosiahne všetky svoje ciele, všetky vrcholy a všetky méty? Bude už konečne šťastný?

 

Prečítajte si aj Zimná depka