|
Vyrastala som v dvoch svetoch starých rodičov. Jedni boli dobrí a druhí zlí. Tak som to celé detstvo cítila. Dnes by som povedala, že jedni boli úžasní, nezabudnuteľní, najlepší a druhých by som rada poznala inak. Mamina vetva rodiny nebola celá biologicky vlastná. Keď spoznal dedko babku, mal už jedenásťročnú dcéru a moja mama mala dva mesiace. Babka chodila do práce, aby mohla živiť seba a dcéru, keďže ju jej partner opustil pre inú, oveľa staršiu ženu. Mama nikdy nevidela svojho biologického otca, dokonca i keď ho mala uvedeného v rodnom liste, nikto jej nedal vedieť, keď zomrel. O tri roky neskôr bola už na svete tretia dcéra mojich starých rodičov. Tri sestry, v ktorých žilách neprúdila tá istá krv, no rodičia ich vychovali tak, aby sa mali rady a držali spolu. Ako dieťa som ani netušila, že je to v našej rodine trochu inak.
Milovali sme babku aj dedka. Prečo? Nerobili rozdiely. Máme doslova somársky rebrík v rámci sesterníc a bratrancov, a tak sa najprv narodili deti najstaršej dcére, potom prostrednej a nakoniec najmladšej. Mám dvoch bratrancov a štyri sesternice a sestru, spolu osem vnúčat. Moji starí rodičia Hambálkovci nám vnúčatám dali všetko, čo mohli. Neboli to žiadne ohurujúce dary, ale hlavne spomienky a zážitky. No pamätám si, že stokorunáčky za vysvedčenia sa objavovali tiež. V lete sme trávili prázdniny u babky a dedka v Hlohovci a aspoň jeden víkend v mesiaci sme ich navštívili tiež. Keď som bola malá a nebývali sme ešte v dome, trávili sme Vianoce u nich, a keď sme sa presťahovali do domu, každé Vianoce boli oni u nás. So sestrou sme sa tešili, že keďže majú u nás vlastnú izbu, budú u nás aj bývať, keď to bude potrebné.
Žiaľ, stalo sa tak až po dedkovej smrti. Babka bola s nami ešte osem rokov. Dedko sa vyučil za krajčíra v židovskej rodine. Vedel fantasticky piecť. Na to naša babka veľmi nebola, no zasa varila. Domácu knedľu, kapustnicu... Pretekali sme sa, kto zje viac knedlí alebo slížov, ktoré sme jej pomáhali robiť. V pamäti mi navždy ostane jej famózna sviečkovica na smotane a... cicinbrúsky. Naša babka bola humoristka a cicinbrúsky bol jej špeciálny recept, ktorý dodnes neviem rozlúštiť. Áno, kŕmili nás radi, my sme s obľubou u nich jedli, a keď sa v lete zišla na dvore pod viničom celá rodina, dedko pripravil krumpľovú babu (zemiakovú placku), akej od tých čias niet páru. Milovali sme ich ťahanú štrúdľu či moravské koláče. Babka bola kuchárka a dedko dirigoval. Išlo im to spolu veľmi dobre.
Dedko pochádzal z vinárskeho kraja, a tak bol v celej záhrade vinič, medzi ktorý babka sadila zeleninu a chryzantémy – tie s veľkými kvetmi. Ako deti sme jej kradli kancelársky papier, ktorý mala odložený na schôdze Červeného kríža, aby sme si mohli kresliť. Babka Stázka bola totiž celou dušou aj v praxi zdravotná sestra. Dedko Dávid pestoval na dvore muškáty a ruže. Počas popoludňajšieho spánku starých rodičov bolo našou prácou všetko poriadne popolievať. Dedkovou špecialitou bolo pestovanie broskýň. Mal obrovskú radosť, keď prišiel ktokoľvek z rodiny na návštevu a on mu mohol ukázať záhradu a súčasne odtrhnúť a podať do ruky sladkú broskyňu so slovami, aby okoštoval. Natrhal ovocné dobroty, uložil ich do misy, pokochali sme sa výhľadom z konca záhrady na Hlohovec a šli sme hodovať. Vždy keď sme prišli, bolo navarené a napečené. Potom mama vytiahla zásteru, ktorú inak nikdy nenosila, a umyla všetky okná. My sme dostali tiež prácu, napríklad utrieť prach alebo povysávať. U babky a dedka sme pomáhali. Všetci. Nemuseli sme, babka s dedkom nám to nekázali, no robili sme to bez reptania. Väčšinou.
Na jeseň sme všetci zbierali hrozno, moržovali, prešovali, mleli, pili víno... pitie vína bolo len pre dospelých.
Po dedkovej smrti sme babku nevedeli rok presvedčiť, že jej bude lepšie u nás ako samej v dome. Pred dedičským konaním sa tri sestry a babka bez prítomnosti manželov či kohokoľvek iného dohodli na tom, čo urobia. A spokojnosť bola na všetkých stranách.
Náš syn volá maminu najstaršiu sestru babka Erika. Túžil mať ešte jednu babku, tak si ju našiel. Starí rodičia sú pre náš život dôležití. Keď sme už boli dospelé a povydávané, môj otec nám oznámil, že keď bude dedkom, bude rozmaznávať svoje vnúčatá a dá im všetko, čo bude môcť a vedieť. A tak teraz napĺňa svoj sľub, ktorým sa inšpiroval u svojho svokra, ktorého mal veľmi rád. Akými budeme my starými rodičmi? Myslím si, že pravdepodobne takými, akých sme zažili my a akí nám zostali v srdci. Boli pre nás príkladom, ktorý sme sa rozhodli nasledovať.
Náš syn Radovan má druhé meno Dávid – na pamiatku môjho dedka Dávida, ktorý nám svojím životom ukázal, že krv nie je dôležitá. Dôležitá je láska a vzájomné puto, ktoré si vytvárame častým kontaktom a záujmom o druhého. Nie sme biologicky pokrvná rodina, no máme sa všetci radi a držíme spolu, pretože to tak cítime a vieme, že rodinou sme. Naši starí rodičia nám dali krásny príklad ľudských hodnôt, ktorý chceme nasledovať.
Prečítajte si aj Má vaša škola pravidlá správania sa?
