|
Ďaleko od zrakov iných, na dne skrine či na najvrchnejšej poličke schovávame svoje tajomstvá, túžby, divoké spomienky či neľahké chvíle. Na niekoré chceme úplne zabudnúť, iné občas, keď sa nikto nepozerá, vyťahujeme.
O tajomstve červených topánok píše slovenská spisovateľka Uršuľa Kovalyk v poviedke, ktorá je súčasťou knižky Travesty šou (ASPEKT 2005). Prináša v nej originálne postrehy, nečakané zápletky, jasný postoj k životu, ženám a ich osudom. Irónia, hravosť a neľútostný pohľad, to sú charakteristické znaky krátkych próz Uršule Kovalyk.
"Mám ich. Vyložené na najvrchnejšej poličke. Kde nesadá prach. Kam nikto nevidí. Málokto dočiahne. Neviem, odkiaľ sú. Asi som sa v nich už narodila. Možno som k nim prišla vtedy, keď lekár nastrihol moju mamu zvíjajúcu sa v pôrodných kŕčoch. Kovovými nožničkami nastrihol jej vypučenú vagínu a iba náhodou sa dotkol malej slizkej hlavy prerážajúcej vnútro. Na okamih. Chladný kov zarezonoval na koži. Ako keď priložíte k brúske papier.
Šmik. Môj mozog sa práve chystal na narodenie, chystal sa rozkázať pľúcam, aby dýchali, hlasivkám, aby kričali. A odrazu šmik. Kov. Studený, pretože ho nikto neohrial. Niečo v hlave prehodil. Kov. Ako keď poškodíte disketu. Nie úplne, ale informácia bola premazaná. Nožnicami. Ich chladom. Ostrosťou. Namiesto pokoja. Topánky. Namiesto plynulej chôdze skoky do tmy. Najprv boli neviditeľné. Nemali ešte tú ostrú farbu, ktorou neskôr vypichovali oči. Neviditeľné spali v perinkách, kočiarikoch a sedačkách. Aby rástli. Aby počkali, až zmocnejú nohy a stvrdnú päty.
Koľko rokov treba, aby narástli? Červené topánky. Desať, pätnásť? Skôr než som si ich uvedomila, boli už lesklé, nádherne červené. Ako krv. Akorozliate víno. Objímali moje nohy, pevne ma držali na zemi, ktorú vždy niekto rozkolísal. Nič sa mi nemohlo stať. V červených topánkach. Boli magnetom, závažím. Neviditeľným pevným bodom môjho vesmíru. Ale viete, ako to chodí. S červenými topánkami. Sú príliš divé. Majú svoj vlastný život. Netrvalo dlho a začali ma vláčiť. Po cestách, ktoré nevedú nikam alebo rovno do pekla. Po hnusných špinavých močiaroch plných démonov a smrti. Po sexe. Po láske. Skúšali, čo vydržím. Či vydržím. Nenapadlo mi ich prehovárať. Bola som ich otrokyňou. Médiom. Vycítili moju túžbu. Vždy. A vo chvíli, keď môj mozog ešte len kreslil myšlienku alebo obraz, vybrali sa tým smerom. Presne tým smerom. Samozrejme, skratkami. Nezmyselnými, drsnými, až som mala doškriabané oči. Poloslepá som dorazila do cieľa, aby som hneď musela ísť ďalej.
Nútili ma tancovať, keď som už nemohla. Ako vtedy.
Bol obyčajný hnusný letný deň. Ľudia už zo seba vypotili všetku špinu. Smrdeli a nechávali za sebou veľké mláky potu. Preskakovala som ich. Dôverovala som topánkam. Ten deň bol taký hnusný, taký obyčajný, že sa mi chcelo plakať. Nad električkou, ktorá v ospalom vzduchu rozvážala slnkom spitých ľudí. Ani oblaky na oblohe nemali nijaký šmrnc. Vyzerali ako zdrapy papiera. Alebo handry povaľujúce sa na zemi. Jediná lesklá vec boli ony. Topánky. Tak som ich milovala. Nenapadlo mi, že ich nesmiem poslúchnuť. A tak v ten hnusný praobyčajný letný deň, presne v okamihu, keď som myslela na tvár muža, ktorá sa mi v noci prisnila, urobili hop.
Hop je jednoduché slovo. Také jednoduché, až nemôžem uveriť, že ma to slovo prenieslo. Do jeho bytu. Do jeho postele. Do jeho rúk a do jeho… Muž, ktorý sa mi sníval. Povedal, že sa nemusím vyzúvať. Podľa mňa zámerne. Všimol si, čo mám na nohách. Možno ak by som sa vyzula, slušne, v predsieni, zacítila by som závan smrti, ktorý sa vyparoval z jeho pokožky. Možno. Lenže ja som nevychovaná a tie červené čiapočky na nohách ma odniesli skratkou do jeho...
Mala som chuť. Trocha si zatancovať. Nezáväzne. Poskákať v červených topánkach po bielej bielizni. Po stole. Rozhrkotať fľašky nedopitého vína. Aj topánkam horeli podošvy. Počula som, ako syčia. Smiala som sa. V červených topánkach sa nasmejete. Nevedia kráčať vážne. Muž povedal... kurva.
Kurva je zložité slovo. Neviem, čo presne znamená. Urážku alebo nadávku, želanie alebo zaradenie. Čakala som teda, čo povie ďalej. Veta sa predsa nemôže končiť a začínať jediným slovom. Chcete povedať vetu, nie? pýtala som sa. Vetu, nie? vyzvedala som, opitá topánkami, zhnusenáobyčajným slnkom. Muž však trval na svojom, asi preto, lebo muži vždy trvajú na svojom. Začal mi lúpať krk. Ako kukuricu. Ako mäso z rozvarenej kačky. Akoby chcel rozobrať moje telo na najmenšie kúsky. A to bolí. Keď vám rozoberajú telo, bolí to. Prvá správa, ktorá dorazila do môjho mozgu, bola: To bolí. Snažila som sa mu vysvetliť, že som si chcela iba zatancovať, že preto mi nemôže spôsobovať bolesť, že, že, au, že naozaj musím odísť. Trval na svojom. A keď mi krk puchol a puchol ako vyvrtnutý členok alebo zapálená vyrážka, pochopila som, že ma chce zabiť. Kurva. Je to predsa zložité slovo. Nenapadlo mi, že znamená aj zabiť. Kvôli červeným topánkam. Závistlivec.
Nemohla som dovoliť, aby ma úplne olúpal. Aby vyhodil z okna iba holú kostru. Kostra v červených topánkach nevyzerá dobre. Tak som ho kopla. Presne ako sa odkopávajú nadržaní psi. Do krku, kde skáče ohryzok. Kopla som presne. Vďaka topánkam. Kopla som celou silou. Kopla som tvrdo. Kopla som tak, aby bolo jasné, že aj ja trvám na svojom. Kopla som ešte raz a potom ešte. Kopala som, akoby som už nikdy nechcela prestať kopať. Z nôh mi vystreľovali šípy, kopije a všetky možné zbrane. Kopala som a kopala, červené topánky sa pritom zmenili na dve skákajúce krvavé machule, ktoré mu zalepili oči. Na chvíľu oslepol. Na chvíľu vzniklo spomalené vzduchoprázdno. Cítila som, ako ma topánky odnášajú preč. Ako utekajú, podošvou robia čiernu čiaru na gumolite. Ako pískajú, ako jačia. Zježené mačky. S červenými očami. Utekali rýchlo. Sedemmíľovo.
Až vtedy som si ich prvýkrát vyzula. Vtedy, keď som stála pred zrkadlom. Ohmatávala fialový krk. Keď som si uvedomila, že je fakt fialový.
Fialová mi nesvedčí. Vyzerám v nej mŕtvolne. Topánky boli nebezpečné. Ja v nich som bola nebezpečná. Vyzula som ich a odložila. Plakali. Prosili ma. Na najvrchnejšiu poličku v skrini. Kde nikto nedočiahne. Kde nesadá prach. Ale stále ich mám. Iba niekedy si ich obúvam. Málokedy. Keď sa nedívaš. Keď je spln a mesiac krája oblohu ako strieborný kotúč. Keď sa rozkolíše podo mnou zem a ja strácam cestu. Vtedy vyskočím na stoličku. Je to také jednoduché. Na stoličku. Obujem si ich. Vyleštím. Červeň osvieti izbu. Len ak je spln, vyberám sa na necesty. Na smutné svadby. K vyhoreným manželstvám. K neexistujúcim milencom. K mojej samote. Keď tancujem po stole, vždy hrozí, že červené topánky niečo zhodia. Prázdne slová. Nože záväzkov. Tvoju dokonale upečenú predstavu o mne. Rozkrájajú ju ako nožnice. Aby sa mohla narodiť nová. Horšia či lepšia, vždy nová. Nechávam si ich.
Aby som nezabudla. Aby som nezblbla od nudy. Na deň, na dva. Nie viac. Obúvam si ich do postele. Odkopávam ťa v spánku. S kopancom rastie môj pocit slobody. Rada odchádzam a vraciam sa späť. Aby som našla. Našla. Zlozvyk? Ako obhrýzanie nechtov? Na každej návšteve u osamelých žien prezerám najvrchnejšiu policu. Kde sa nepráši. Kde spia. Pevný bod vesmíru. Šialený bod vesmíru. Bod šialeného vesmíru. Divé červené topánky."
Prečítajte si aj Erdős Virág: Moja vina a iné
