Nemám rada tie týždne po novom roku. Ospalým tempom sa vlečiete do práce, ale mentálne ste ešte na gauči pod dekou a pozeráte na rozsvietený, mierne zoschnutý stromček, ktorý ste z nostalgie ešte neodzdobili. Najradšej by ste si šúpali mandarinky, pozerali rozprávky a hádzali do seba na striedačku linecké a medovníky. Aspoň ja tak to cítim.

Po Vianociach nezapnem gate, nič sa mi nechce, a ráno sa klepem od zimy, keď teplota klesá pod mínus desať. Navyše mám svoj “obľúbený” týždeň zlých vlasov, lebo ku kaderníčke som sa neprezieravo objednala až v polovici januára. Tento januárový týždeň by som najradšej vymazala, alebo ešte lepšie, prespala. No tento rok ma vrhol do víru diania oveľa rýchlejšie, ako by som chcela.

Už od prvých ponovoročných dní som prestala jesť sladké a po pár zlých dňoch prišiel odniekiaľ nevysvetliteľný príval energie. A ja som urobila za týždeň dva rozhovory, ktoré som pred Vianocami nestihla a ešte aj napísala článok, ktorý zarezonoval takmer na celom Slovensku.

Príbeh o bratislavskom Hačikovi z prístavu, ako som ho nazvala, sa totiž zapáčil aj celonárodnej televízii a bulváru. Zrazu som mala byť aj so svojimi “blbými” vlasmi v telke. Vtedy nastúpilo niečo, vďaka čomu som objavila novú časť svojej povahy. Zistila som, že jedna moja časť je plachý introvert, ktorý publicitu nemá rád. Introvert, ktorý je nerád stredobodom pozornosti. Že hoci rada píšem a milujem, keď moje články niekomu spríjemnia deň alebo ho niečím obohatia, neviem sa vyrovnať s popularitou a pozornosťou okolia. Že som rada neviditeľná aj v momente, kedy je namieste vystúpiť z tieňa a postaviť sa za seba.

Dobre, televíziu som teda nejako, aj keď s bolesťou brucha, zvládla. Ale zrazu som zistila, že môj článok prevzal aj Nový čas. Môj príbeh v Novom čase? Lenže Nový čas akosi vytušil, že ťažko znášam pozornosť a preto si môj príbeh ukradol pre seba. Pre Nový čas som bola naozaj neviditeľná. Chápem ich, zobrať si príbeh, ktorý napísal niekto iný a vydávať ho za svoj, je dosť pohodlné.

Tieto dve skúsenosti ma naučili veľmi veľa. A síce, že všetci ideme každý deň pri svojej práci s kožou na trh. Že tak, ako zvládame neúspech, musíme sa naučiť zvládať aj úspech a popularitu. Že herci a herečky, ktoré naháňajú paparazzi a bulvárne médiá s kamerou zažívajú nepríjemné situácie každý deň.

Naučili ma, že sa nemám báť publicity, lebo sa môže stať aj to, že moju prácu niekto zoberie a napíše pod ňu svoje meno a ja prídem o niečo, čo som vytvorila. Musíme sa vedieť za seba postaviť. Ak urobíme niečo dobré, zaujímavé, či to, čo ľudia ocenia, musíme to ustáť a s pokorou a úsmevom prijať aj popularitu. Lebo sa nám môže ľahko stať, že si tú “slávu” užije niekto na náš účet. Každý týždeň v roku nás niečo naučí. A nemusíme ho ani stráviť s bulvárom. 

 

Prečítajte si aj Hačikó z bratislavského prístavu