|
Neznášam, keď sa moje deti „kokosujú“.
„Mami, ty kokos, vieš, čo sa dnes stalo?“ prichádzajú zo školy a ja im vždy znova a znova odpovedám, že si tú príhodičku prosím „bez kokosu“. Jednoducho mi ten „kokos“ prekáža. Asi tak, ako keď v zimné ráno napochodujú do kuchyne po studenej dlažbe bez papúč, odmietajú si v mrazoch obliecť tielko, ale v pohode natiahnu na seba členkové ponožky a roztrhané rifle.
Zisťujem, že „ty kokos“ je pre ne často len ako čiarka vo vete. Obyčajne vo vete, ktorá vyjadruje obdiv, údiv, spravodlivý hnev, ale aj radosť či znechutenie. A neraz je to ocenenie najvyšších kvalít, asi ako keď niekto z mojej generácie povie: „Klobúk dole.“
Tak napríklad pozeráme v telke talentovú súťaž. Na obrazovke práve niekto stvára krkolomné kúsky, pri ktorých prestávam aj dýchať, aby môj výdych nedajbože nerozkolísal vzduch navôkol tak, že dotyčný sa zraní. Keď sa všetko skončí ako má a ozve sa burácajúci potlesk, moje deti s výdychom zasyčia: Ty kokos, to je sila!
Alebo na facebooku pozerajú video, kde je hlavnou témou vystrájanie prírodných živlov: desivá potopa, pri ktorej mútna voda nesie dole ulicou autá aj kusy nábytku, či tornádo, ktoré strháva strechy, ničí úrodu, zabíja ľudí aj zvieratá alebo cunami, ktorá spláchne úplne všetko. Oči nacapené na mobile, roztvorené ústa a do toho zaznie: „Ty kokos, to je sila!“
Bola som v Detskom kardiocentre vítať Mikuláša. Toľko detí, krehkých osudov a silných príbehov sa tam premlelo po chodbách, že som chvíľami tiež prestávala dýchať. Drobučké bábätko po operácii srdiečka ležalo v postieľke a sladko spalo, bez ohľadu na to, že na druhom konci chodby tancoval čert. Cez hrudník sa mu tiahla dlhá čiara, ako keď zašijete párajúce sa silonky. Okolo neho bolo množstvo prístrojov, ihla v rúčke, hadička v nose, ďalšia nachystaná na papanie. A vedľa špeciálneho lôžka jednoduchá stolička a na nej sedela mama. Na pohľad krehká, ako skutočný anjel, taký bez hračkárskych krídel a umelých blond kučier. Predstavte si, že tam sedí celý deň. Keď drobec spí, aj keď je hore. Díva sa naň, zhovára sa s ním, hladí ho po vláskoch. V očiach má nehu, lásku, trpezlivosť, ale aj nekonečné odhodlanie a chuť bojovať. Cez pery mi nevdojak vyletí: „Ty kokos, to je sila!“ Uf, ešteže to moje decká nepočuli.
Prečítajte si aj Prokrastinácia? Bolo by mi za ňou smutno
