Fín Petri chcel zistiť, v čom spočíva skutočné šťastie. Úplne vyprázdnil svoj byt, všetky svoje veci dal do garáže a rozhodol sa, že bude rok bez nakupovania nových vecí. Zároveň každý deň môže z garáže vybrať jednu vec. O svojom experimente nakrútil mladík dokument Moje veci.

Nevlastním veľa vecí a šťastná som, ale aj tak som pri sledovaní dokumentu zatúžila po podobnom experimente. Bez môjho pričinenia som si čosi podobné vyskúšala pri potulkách Barmou.


Áno, stať sa to môže každému

Často si hovorím, že vlastním priveľa zbytočností. A hovorila som si to, aj keď som sa v januári balila na štyri mesiace do Ázie. Pokúsila som sa všetko, čo budem na potulkách potrebovať, zbaliť do šesťdesiat litrového batohu. Nebol plný, no predstava, že s ním budem kdesi v Ázii aj hodinu kráčať a hľadať ubytovanie, sa mi nepáčila. V duchu som si kládla otázku, kedy už sa konečne naučím baliť ekonomickejšie. Myslela som pri tom na Petriho...

Napokon som sa však zmierila s tým, že mám svojich dvanásť kilogramov a vydala sa opäť nachvíľu žiť – cestovať a písať – do juhovýchodnej Ázie.

Po dvadsiatich hodinách letov a čakania na letiskách mi pani pri páse s batožinou v Kuala Lumpure oznamuje, že môj batoh nedoletel. „Zájdite si do kancelárie napravo. Tam vypíšete papiere. Batoh príde zajtrajším letom,“ vraví a tvári sa pri tom, akoby sa nič nedialo. Ešte nevie, že zajtra o tomto čase už mám v pláne byť v inej krajine. Z Malajzie odlietam skoro ráno do Barmy.



Sú veci, o ktorých si myslíte, že vám sa nemôžu stať. Napríklad, že vám predsa nestratia batožinu, hoci lietate po svete posledných desať rokov častejšie ako priemerný Slovák. O to viac vás, prirodzene, prekvapí, keď vám jedného dňa aerolinky batožinu naozaj nedoručia.

Pani v príslušnej kancelárii ma presvedčila, že sa to stáva každý deň. Vraj môžem pokojne odletieť do Barmy, batožinu mi tam pošlú. Dokonca mi dala kompenzáciu za jeden deň omeškania – takmer 40 EUR.


Čo obsahuje príručná batožina

Upokojila som sa a kontrolujem obsah príručnej batožiny. Zubnú kefku a nabíjačku na mobil som si do nej zabalila prvý raz v živote. Žeby som niečo tušila? Mám pri sebe počítač a nabíjačku naň, takže pracovať môžem. Môžem aj fotiť a počúvať hudbu – kým nedôjde baterka. Kniha, perá a poznámkový blok. Kvapky do nosa (neznášam dobre klímu v lietadle), dezinfekcia na ruky, presne dve vložky, lepidlo ešte z poslednej cesty (lepila som si do denníka), doklady, bankomatové karty, externý disk, papierové vreckovky a malá taška cez plece.

Po kontrole príručnej batožiny nasleduje uvedomenie, čo mám vlastne na sebe. Z piatich stupňov v Budapešti som doletela do tridsiatich v Kuala Lumpure. Dlhé trekové nohavice, termo mikinu a softshellovú bundu asi veľmi nevyužijem. Vďaka termotielku na sebe nemám podprsenku, čo sa neskôr ukáže ako problém.  Ešte jedno tričko s krátkym rukávom a šatka. Ugandská, darček od kamaráta. Náhrdelník a náramok pre šťastie, od sestry a kamarátky. A iba jediné náušnice!

Aby ste rozumeli, náušnice striedam aj niekoľkokrát cez deň. Bez nich som ako nahá.  „Nevadí, veď do zajtra vydržím aj s jednými. A zubná pasta vraj aj tak čisteniu zubov nepomáha, iba vylepšuje dych,“ vravím si.


Uložím sa na letisku, kde sa chystám stráviť noc. Letí mi to skoro ráno. V najväčšom meste Barmy, v Rangúne, počkám do večera na kamaráta Matúša, s ktorým budeme spolu cestovať po krajine tri týždne.


Bez čoho nemôžem byť

Celý deň kontrolujem e-mail. Keď žiadne neprichádzajú, píšem ich ja. Kde je a kedy dorazí môj batoh? Jediná odpoveď, ktorú dostávam je, že na jeho hľadaní všetci pracujú. A iste dorazí.

Aspoň, že večer dorazil Matúš. So zubnou pastou (po troch dňoch umývania zubov bez nej už je mi jedno, čo kto hovorí o tom, či zubom prospieva alebo nie), aj s repelentom proti komárom.

Batoh nedorazil v prvý deň, ani druhý. V kancelárii v Kuala Lumpure tvrdia, že nemajú zatiaľ žiadne informácie, ale hneď, ako nejaké dostanú, pošlú mi ich.


Žabky a spodné prádlo

Ako prvé si kupujem žabky. Byť v týchto teplotách v trekovacích topánkach nie je zábava. A potrebujem aj šampón na vlasy a opaľovací krém. Pýtam sa v troch drogériách, kým natrafím na prvé fľaštičky krému. Iba jeden zo štyroch je nebieliaci. Ideál krásy v Barme je jasný – čím belšia, tým krajšia. Na to, aby boli biele, ale predsa nepotrebujú opaľovací krém, či sa mýlim?

Na trhovisku kupujem nohavičky z neznámeho, ale príjemného materiálu. S podprsenkou je to horšie. Kabínky na skúšanie takmer neexistujú. A ak aj nejaké niekde majú, podprsenku si nevyskúšate. „Je to spodná bielizeň,“ vysvetľuje mi predavačka. A veselo sa s kolegyňami bavia na tom, keď si podprsenky skúšam na tričko. Mňa ale zistenie, že majú Barmčanky prsia oveľa bližšie seba ako ja, veľmi nepobavilo. „Ale veď, už zajtra ten batoh musí doraziť,“ vravím si a rozhodujem sa, že ešte deň bez podprsenky vydržím.

Bez čoho ale nevydržím, sú nabíjačky. „Spýtajte sa na 34. ulici,“ posielajú nás tí, ktorým ukazujem môj fotoaparát. Baterka v ňom je zjavne veľmi špeciálna. Aspoň v Barme. V krajine, kde by som pred tromi rokmi žiaden z káblov, ktoré potrebujem, nekúpila. Drvivá väčšina Barmčanov si nemohla dovoliť vlastniť ani len mobilný telefón. Navyše, kvôli embargu, ktoré uvalili západné štáty na miestnu vojenskú juntu, tovar dostupný v Barme bol veľmi obmedzený.

Dnes som vďačná, že sa miestna vláda vyhlásila v roku 2010 za civilnú a v Barme kúpite takmer čokoľvek. Len tú nabíjačku presne na môj fotoaparát sme nezohnali ani na 34. ulici v Rangúne. Kupujeme akúsi univerzálnu a ja som vďačná, že mám so sebou muža, navyše informatika. Matúš totiž skontroloval výkon nabíjačky, aby mi nezničila baterku.


Nečešem sa

Už štvrtý deň som v tých istých, dlhých trekových,  nohaviciach. Nečesala som sa. Namiesto mydla používam šampón na celé telo.

V Kuala Lumpure sa tvária, že sa ich môj prípad netýka. Horšie je, že sa tak tvária aj v tureckých aerolinkách, s ktorými som doletela. Všetci známi i neznámi už zisťujú, kde sa v dokonale fungujúcom logistickom systéme stala chyba. Počúvam a čítam príbehy o tom, ako sa batohy ľudí zrazu našli po týždni, či dokonca troch. Ja chcem ten svoj teraz! Už som tisíckrát oľutovala, že som si želala mať menej vecí. Zdá sa, že naozaj dostaneme všetko, čo si želáme.

Mám potrebu pochopiť, prečo sa to stalo práve mne. Z hľadiska hľadania strateného batohu je to ale úplne jedno. Najdôležitejšie je zariadiť sa tak, že som bez batohu.

Takže sme sa rozhodli, že naň nebudeme v Rangúne dlhšie čakať. Vydáme sa spoznávať krajinu. Kupujem si sukňu, ľahké nohavice, dve obyčajné tričká za dolár a pol. Žiletky a dezodorant. A podprsenku s košíkmi blízko seba. Myslím na Petriho. Síce si nekupujem každý deň iba jednu vec, ale viem, že po prvých troch dňoch si už nebudem kupovať žiadne. Nemám ich totiž v čom nosiť. Príručný batoh je úplne plný. Občas mi bundu nosí Matúš.


Nesprávny batoh

Pobavil ma e-mail z aeroliniek. Vraj, ak chcem kompenzáciu, mám im dodať bločky za veci, ktoré som nakúpila. Myslia za tie, pri ktorých som na trhu zjednávala cenu?!

V jeden pekný večer dostávam e-mail, že môj batoh sa našiel. Na druhý deň ho vraj pošlú do Kuala Lumpur. Tešíme sa. Predčasne.

Na druhý deň totiž dostávam z Kuala Lumpur fotografiu batohu, ktorý nie je môj. Fakt, že niekto kdesi inde vo svete rieši podobný problém ako ja, ma neuspokojuje. Hnev sa strieda so zúfalstvom. Ešteže som si pred odletom kúpila nové plavky aj plavecké okuliare!

Zbalila som si do batohu domov na štyri mesiace. Veľa vecí tam mám iba „pre istotu“. Ale takto som o tú istotu vlastne prišla... Pritom napríklad jediné, čo by som zo svojej zabalenej lekárničky použila, sú kvapky do nosa. A tie mám, zhodou okolností (a nie je to náhoda!) so sebou.


Naspäť v Budapešti

Postupne prestávam veriť, že svoje veci ešte uvidím. Dni v Barme letia. Som vďačná za to, že je v krajine wifi – to pred tromi rokmi tiež nebolo. Po tom, ako ma prestane baviť kontrolovať e-maily od tých, čo by mali môj batoh hľadať, začínam komunikovať s rodinnými členmi, pretože sa ku mne majú pridať v Indonézii. Pár vecí mi teda môžu priniesť. Nové trekové sandále, podprsenku, probiotiká, plavky a plavecké okuliare, termo uterák i spacák. A nôž na krájanie ovocia. Ani zďaleka toho nebude dvanásť kilogramov. Stačili tri týždne a viem sa zbaliť úspornejšie.

V predposledný deň pobytu v Barme dostávam e-mail z Budapešti. Môj batoh dorazil na ich letisko. Zaujímalo by ma odkiaľ. Matúš si robil srandu, že bol iste aj na Aljaške. Najlepšie by tento príbeh asi vyrozprával sám.

Nuž, poučená sa ešte neteším. Požiadam ich o fotku a uvidíme. Práve som v oblasti, kde majú internet v mobiloch iba tí, ktorí platia za služby štátneho operátora. A aj to iba vo vybraných časoch. Chodím po mestečku Mrauk U a prosím ľudí, či by som mohla skontrolovať svoj e-mail cez ich mobil. Keďže sme v Barme, nájsť niekoho ochotného nie je také ťažké. Ale – internet nefunguje.

Posielam sms sestre, aby skontrolovala môj e-mail, či poslali fotku môjho batohu.

Je to on! 

Aj tak neuverím, kým ho nebudem držať. Čo ak sa zase cestou stratí?


Dôležitá na letisku

Nestratil sa. Dorazil na malajzijské letisko deň predtým, ako som sa ja vrátila z Barmy. Už dva dni sa teším, ako si oblečiem svoju sukňu a založím si náušnice.

Na to, aby som sa dostala k batohu, potrebujem špeciálnu karičku, s ktorou ma pustia na letisku tzv. proti prúdu, takže môžem vstúpiť tam, odkiaľ všetci vychádzajú.

Môj batoh je niekoľkokrát obohnaný páskou, ktorá je veľmi dôležito označená.  Pravdepodobnosť, že by sa znova stratil, je minimálna.

Podobne aj pravdepodobnosť, že si dnes oblečiem čosi iné, než v čom som strávila posledné tri týždne. Všetky veci v batohu sú mokré. Ešte viac by ma zaujímalo, kde všade bol. Aspoň náušnice si môžem založiť. Ale neučešem sa. Nepotrebujem...

Môj experiment sa vydaril. Viem, že budem menej nakupovať. A nabudúce si aj menej zbalím.

Magdaléna Vaculčiaková