|
Ako si sa dostala k písaniu?
„Dlhé roky som písala poéziu, začiatkom 90tych rokov som patrila do Klubu zavesených básnikov. Robili sme verejné čítačky svojej poézie. A dokonca sme sa so svojou tvorbou dostali aj do Dotykov! Bolo to super obdobie, naše čítačky sa volali Dekadent party, odohrávali sa v podzemí na Michalskej ulici. Mali sme veľa priaznivcov.“
Čo pre teba znamená písanie?
Písanie je súčasťou môjho života. Ale nikdy mi nenapadlo, že raz vydám knihu. Hoci ma k tomu nabádal nie len môj muž, ale aj moje blízke priateľky. Až keď som sa v jednej etape môjho života stretla s Gabi Revickou, začali sa Shortky vážne pýtať na svet...“
Ako vznikali jednotlivé poviedky?
„Dozrievali. Sú veci, ktoré si treba najskôr odžiť, potom ich prijať a až potom je o nich možné písať. S nadhľadom a odstupom. Úprimne, fakt si nepamätám, ako ktorá konkrétna poviedka vznikala. Ale s písaním samotným sa mi dosť spájajú palacinky. Pri pečení palaciniek mám čas aj ťukať do počítača. A tak vlastne Shortky vznikali – pri palacinkách. Alebo v hlbokých nočných hodinách.“
Andrea Trávničková absolvovala Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Viac ako 20 rokov pracovala v oblasti médií, PR a marketingu. Venuje sa individuálnemu koučingu. Vedie zážitkové workshopy a semináre z oblasti public relations a komunikácie pre skupiny aj jednotlivcov. Je spoluautorkou projektu Autorská škola Literario, ktorý vznikol pod záštitou spoločnosti TricioLiterary and Holiday Company. Od januára 2015 pôsobí ako Ambasádorka Občianskeho združenie E-ženy, zameraného na podporu podnikania žien v internetovom prostredí. Je autorkou projektu Rok E-žien, ktorý pravidelne predstavuje jedinečné eženy a ich príbehy. Má jedného syna, s rodinou žije v Bratislave. Na začiatku marca pokrstila svoju prvú knihu Shortky, ktorá vyšla vo vydavateľstve TricioLiterary&HolidayCompany.
Foto – Teo Trávniček
Sú inspiráciou skutočné príbehy/príhody?
„Určite áno. Hovorí sa, že toto nevymyslíš, toto je život. A tak je to aj so Shortkami. Sú silne inšpirované životom a zároveň sú písané z môjho miesta. Preto sú subjektívne. Iné ani byť nemôžu.“
Zdajú sa totiž byť autobiografické.. Ako dlho kniha vznikala?
„Vznikali roky. Mojim zámerom bolo, aby vyznievali autobiograficky, ale zase – dá sa to všetko naozaj zažiť?“
Aké sú odozvy na tvoju knihu?
„Úžasné!“
Mne sa kniha veľmi páčila, aj som sa zasmiala miestami, aj mi bolo troška smutno. Je veľa ľudí, čo chcú napísať knihu, čo by si im poradila?
„Poradila by som im, aby si dali slobodu a začali písať. Aby poslali svojho vnútorného kritika na kávu, na dovolenku alebo aspoň k susede na víno, hlavne, nech im do písania nekecá. Je tiež dobré napojiť sa na iných ľudí, ktorí tvoria.“
.jpg)
To robí práve škola tvorivého písania Literario, kde tiež pôsobíš..
„V rámci Literaria – autorskej školy tvorivého písania, do ktorej ma prizvala práve Gabi Revická, robíme workshopy, kde ľudia píšu a následne si svoju tvorbu zdieľajú. Teda ak chcú, to je ich slobodné rozhodnutie. Býva tam veľa inšpirácie, zábavy a často práve tu prichádza k rozhodnutiu, že autor svoje dielo aj vydá. Keď pochopíte, že to, čo robíte, robíte najlepšie, ako viete, získate slobodu byť sami sebou.“
Začínala si v médiách, prečo si odišla?
„V médiách som pracovala naozaj veľmi dávno – naposledy v Trende ešte v roku 1997. Vtedy mi prišla ponuka, aká sa neodmieta. Hudobné vydavateľstvo Warner music otváralo na Slovensku svoju pobočku a ja som od nich dostala ponuku na prácu v marketingu. Otvárali len tri pozície a jednu z nich ponúkli mne! Bol to splnený sen. Dodnes som vďačná Oliverovi Brunovskému, ktorý mi povedal, že chápe, čo všetko pre mňa tá ponuka znamená. Dohodli sme sa tak, aby som mohla z Trendu odísť. Tak som sa zrazu ocitla na druhej strane – na strane PR a marketingu.“
Nechýba ti svet médií – pre veľa z nás, čo tam pracujeme, je to návykové..
„Ani nie, mám ho totiž stále doma. Môj muž je hovorca a predtým skoro 20 rokov pracoval v médiách. A ja som s médiami pracovala aj zo strany PR. Dnes sa už PR a marketingu venujem len ako poradca a lektor. Výkon prenechávam iným.“
Foto - Vlado Masný
Okrem písania sa venuješ aj koučingu – ako si sa k tomu dostala?
„Po prvýkrát som slovo koučing počula od mojej priateľky, Zuzky Gažovej, ktorá koučing študovala v čase, kedy tu o ňom nikto ani nechyroval. Bola to práve Zuzka, ktorá ma ku koučingu priviedla. A práve ona bola mojou prvou skutočnou koučkou. Neskôr som sa dostala k učeniu rodinnej terapeutky Virginie Satirovej a k Inštitútu Virginie Satirovej na Slovensku. Absolvovala som dvojročný výcvik, ktorý ma výrazne nasmeroval ďalej. No stále sa učím a verím, že sa budem učiť do konca svojich dní. Lebo čím viac viem, tým viac si uvedomujem, koľko toho ešte neviem a mohla by som vedieť.“
Aké to je viesť ľudí ich životom?
„Je to pre mňa dar, smieť byť pri tom. Ten okamih, keď sa klient stretne sám so sebou, svojim vlastným riešením, so svojimi vlastnými zdrojmi. Ten okamih je zázrak, ktorý milujem. Ľudia sú úžasné bytosti. Skrývajú v sebe toľko nádherných myšlienok, pocitov, citov, snov, Lásky, odvahy... A ja smiem byť pri tom, keď to v sebe objavia. To je fakt najviac.“
Prečo práve koučing?
„Kedysi som trénovala pozície, radila im a viedla ich. Dnes sprevádzam ľudí. Je to iné. Má to zmysel, napĺňa ma to. Koučing je moja srdcová záležitosť. Hoci by som skôr povedala, že ľudí pozorne počúvam, dávam im otázky, ktoré by si možno sami nikdy nedali a sprevádzam ich na ich ceste. Odpovede nosí v sebe každý sám.“
Foto - Daja Turner
Si aj ambasádorkou E-žien, čo ti to prinieslo do života?
„Radosť a naplnenie. E-ženy sú pre mňa odmenou. Za to, že som počúvala seba samu, svoju intuíciu. Za to, že keď prišla ponuka od spoluzakladateľky OZ E-ženy, Gabi Revickej, aby som sa stala Ambasádorkou, tak som jej ponuku prijala. Je to nádherný projekt a ja sa učím každý deň. Prináša mi veľa výnimočných žien, ich príbehy, ich silu, odhodlanie, ich vášeň aj ich pochybnosti a otázniky, ich múdrosť. Nikdy by som neverila, že práve ja budem smieť podporovať ženy a ženy budú podporovať mňa.“
Aké ženy sú v E-ženách?
„Stretávam sa so ženami v rôznych fázach ich života – niektoré majú špičkové pozície vo veľkých firmách, sociálne istoty, hviezdnu kariéru a aj tak hľadajú to niečo, čo im umožní byť sebou samou. Iné sa rozhodujú, či z rodičovskej dovolenky pôjdu naspäť do pôvodného zamestnania, alebo skúsia vlastný biznis. Sú ženy, ktoré už svoj biznis rozbehli a sú vo fáze, kedy sa treba rozhodnúť, čo s ním ďalej. A stretávam tiež ženy, ktoré už všetko toto majú vyriešené a kráčajú s nami práve preto, lebo vedia odovzdávať svoje životné skúsenosti ďalej.“
Ako sa stať takou ženou?
„Myslím, že naučiť sa byť ženou, môže byť aj veľká výzva. Dve desaťročia som sa pohybovala v mužskom korporátnom svete a do sveta žien som veľmi opatrne vkročila, keď som sa stala mamou. Ale museli prísť ešte aj iné pozvánky, aby som sa odvážila vykročiť smerom k vlastnému ženstvu. A nie všetky boli také krásne, príjemné a láskavé, ako pozvánka byť Ambasádorkou E-žien.
Andrea Trávničková s Gabi Revickou, spoluzakladateľkou OZ E-ženy, ktorá ju do projektu prizvala pred viac ako rokom.
Ako sa líši ten ženský svet od mužského?
„Žijeme v rovnakom svete, len k nemu inak pristupujeme. Predstav si vysokú horu. Muž tú horu potrebuje zdolať, vyštverať sa až na vrchol, prekonať veľa prekážok. Žena je ako voda, nájde si svoju cestu, ale nikdy nepotečie do kopca. Muži potrebujú viac víťaziť, ženy viac plynúť, zdieľať. Pre mňa je víťazstvom každé zdieľanie a veľmi rada vlastné víťazstvá a úspechy zdieľam. Lebo nikdy nie sú len mojou zásluhou.“
Prečítajte si aj Dejiny tvorili aj ženy, nielen hrdinovia
