Pozerám sa, ako zdravotníci zachraňujú londýnskeho atentátnika Khalida Masooda. Presne naučené pohyby vyrátané na sekundy, nikto ani na chvíľu nezaváha. Každý sa zo všetkých síl snaží udržať jeho dušu na zemi, vyhrať boj so smrťou. Premieta sa v ich hlavách aj niečo iné, ako poznatky z anatómie a pravidlá prvej pomoci? Asi nie. Ich tváre sú kamenné, neprezrádzajú žiadne emócie. Vôbec žiadne. Ako to len dokážu?

Ako mama dvoch detí som zatiaľ ošetrila len zopár rozbitých kolien, rozbitú bradu, z ktorej sa valila krv, hľadela do rozškľabenej rany, ktorú lekárka zošila siedmimi stehmi, vytiahla a rozpučila zopár nacucaných kliešťov (deťom, mačkám aj psom). Toľko moje skúsenosti s valiacou sa lepkavou životodarnou tekutinou (pôrody nerátam, pri oboch som spala). Keď tiekla krv, nikdy som nemala tendenciu hysterčiť, či odpadávať. A keď predsa, tak až keď už bolo všetko v suchu. Pohárik otcovej domácej slivovice po daných akciách moje emócie vždy zase utlmil a rozklepané ruky vrátil do stavu pokoja. (Chvalabohu, že tie moje detiská z úrazov rýchlo vyrástli, inak by už zo mňa možno bola celkom slušná alkoholička.)

Keď sa nad tým všetkým zamýšľam, mala by som byť schopná efektívne poskytnúť prvú pomoc - jednak preto, že podľa dlhoročného záchranára a prezidenta Červeného kríža MUDr. Viliama Dobiáša je dokázané, že už desať- až dvanásťročné dieťa je fyzicky aj mentálne schopné zachrániť dospelého človeka a tiež preto, že kedysi som absolvovala kurz prvej pomoci pod jeho vedením. S kamarátkou Biankou sme vyfasovali spoločného umelého fešáka, do ktorého sme striedavo dýchali a búšili (odborne sa to volá masáž srdca). Bol blonďavý a tak sme ho volali Brad Pitt. Neprotestoval. Pokorne znášal našu neodbornú manipuláciu a vôbec nám do toho nekecal. Myslím, že sme ho úspešne oživili (niekoľkokrát), aj keď sa tak vôbec netváril. Potom sme si ešte vzájomne oväzovali ruky prebodnuté ceruzkou, ťahali sa z auta a ukladali do stabilizovanej polohy.

Nebol by problém rozpamätať sa na podrobnosti z kurzu, keby na to, nedajbože, došlo. Dokázala by som to však tak, ako londýnski zdravotníci aj pri človeku, z ktorého sa valí nielen vlastná krv, ale má na sebe aj cudziu? To asi nie. Toto by som asi nezvládla. Tu by ma moje prízemné emócie nadobro zvalcovali. Obdivujem zdravotníkov, že im sa to nestáva. Pritom si nemôžu pomôcť ani len pohárikom domácej pálenej. 

Život má pre nás rôzne skúšky. Šťastní tí, ktorí nimi prejdú. Priznávam, z tejto by som prepadla. 

.

Prečítajte si aj Kde to viazne, ponožkáči?