|
Nedávno podpredsedníčka parlamentu L. Nicholsonová, zavesila na facebook otvorený list adresovaný predsedovi parlamentu. Známa téma: ďalšia žena-matka s novorodencom v parlamente, ktorá si nechce dať vysvetliť, že je nemožné zvládnuť oboje! O pár hodín na to, som už čítala šťavnaté komentáre ľudí. Ani jeden ma neprekvapil. Čo ma však dostalo, nemali problém napísať: „Viete, ja som ten otvorený list vôbec nečítal/la, len mám takýto názor na ženu,matku vo funkcií.“ To nemyslíš vážne?!...pomyslela som si.
Čo máš doma, to sa počíta!
Tento blog nie je o tom, čo si kto myslí o pracujúcej matke. Patrí všetkým, ktorí sú už unavení z neprajnosti a nenávisti okolo seba.
Môj muž, spomínanú debatu okomentoval slovami: „Tak ako vy máte právo byť doma so svojimi deťmi, neuberajte inej žene právo pracovať.“ Možno ani nevie, aká som mu za to vďačná. Ani nie tak kvôli sebe, ale kvôli našej dcére! Počúvala nás....
O pár hodín na to sme už sedeli na terase v kaviarni. Vedľa nás mladá rodina. Krásna blondínka a opálený svalnatý muž. Okolo pobehovali dve deti-staršie dievčatko a malý chlapec. Hlava rodiny mala potrebu debatovať s kamošmi pri vedľajšom stole. Páni rozoberali drahé súkromné škôlky. Debatu uzavreli: „To už aký kretén je ochotný platiť takéto peniaze. Sa môžem na to vy...., to nech radšej ona (jeho krásna pani manželka) sedí doma aj s deckami.“ „Ona“ nepovedala nič! Deti počúvali....
Nemôžem ja, nemôžeš ty.
Nedávno som debatovala s matkami na ihrisku o predĺžení rodičovského príspevku. Či ho môžem poberať pri zdravotných problémoch dieťaťa a popri tom pracovať. A tak som si vypočula, že ak má žena „postihnuté“ decko, nech je s ním doma. „Čo má čo chodiť do škôlky a ona do roboty.“ Neviem, čo v ponímaní milujúcich mamičiek tlačiacich kočíky znamenalo slovo „postihnutie“, ale ešte nezabudli doplniť: „Ani ja ho nemôžem poberať na staršieho chlapca, keďže som na druhej materskej s malým.“ Naše deti počúvali....
A aj vy môžete počúvať –audioblog Martiny Švirlochovej. Stačí kliknúť..:)
Alebo čítať ďalej....
Prečo mám chodiť do škôlky keď nepracuješ?
Jednej mojej známej sa podarilo porodiť deti s takým vekovým rozdielom, že prakticky denne odpovedá na otázku, či sú dvojčatá. Asi nemusím vysvetľovať kedy sa naposledy vyspala, ako vyzerá jej život a ako vyzerá ona. Staršie, ešte mu zopár mesiacov chýba do troch rokov, dala nedávno do škôlky. A odvtedy vysvetľuje...
Kedykoľvek prídem na ihrisko, nejaká mama má potrebu ospravedlňovať sa a vysvetľovať, prečo urobila také strašné rozhodnutie. Prečo zverila svoje dieťa do cudzích rúk, to predsa dobré mamy nerobia! Minimálne, ak je dieťa mladšie ako tri roky a ona „dovolenkuje“ doma s mladším potomkom. Okolo nás behajú bezstarostné deti a my máme pocit, že nás nepočúvajú....
A prečo? A prečo?
Ak túto otázku nedostanem od svojej dcéry stokrát za deň, začínam sa obávať, že na ňu lezie choroba. Prečo slnko zapadá, prečo vychádza mesiac, prečo niekto stratil toto, prečooooo. Dokonale som preto cestou z práce chápala pani, ktorá svojmu synovi nevedela odpovedať na otázku, prečo ujo šofér vyhodil toho uja s igelitkami z autobusu. Jednoduchá odpoveď znie: „Nemá cestovný lístok!“ Ale skontroloval ho niekto? Kontroloval niekto zvyšných cestujúcich, či majú cestovné lístky? Bol to na prvý pohľad človek bez domova, po autobuse sa šíril zápach...jednoduchá matematika, kto pôjde von.
Alebo nedávno u nás pri potravinách. „Tato, prečo je ten ujo špinavý?“ Odpoveď, vraj sa zle učil! Nový prímestský satelit, stavebný boom a množstvo robotníkov rôznej pleti, z rôznych kútov Slovenska. Aj oni musia jesť. Na jednej reštaurácií v okolí, bol istý čas pre istotu nápis, že do nej nemôžu vstupovať ľudia v špinavom odeve. Kde majú jesť? Nakoniec iba pri obrubníku pri potravinách. Nedávno som v kúte zazrela konečne stôl so stoličkami. Potešila som sa.
Aj maličkosti robia tento svet lepším...naše deti sa na všetko pozerajú a všetko počúvajú. Veď to nakoniec od nich aj chceme. Tak, len aby sme neboli prekvapení zo vzrastajúcej nenávisti v spoločnosti a z toho, odkiaľ sa berie.
Prečítajte si aj To nemyslíš vážne?! Časť 8: Vieme my mamy, čo vôbec chceme?
