|
Pochádzam z malej dediny. Má asi sto obyvateľov. Keď som sa na tretí pokus dostala na vysokú školu, bála som sa! Aké to bude, keď odídem od rodičov a budem v cudzom meste? Pracovala som celý posledný rok v škole. Štátnice som zvládla s jedným dňom voľna pred dňom „D“. Spávala som štyri hodiny denne. Po promóciách som nastúpila do práce svojich snov. Áno, bála som sa a mala som obrovský rešpekt.
Ale taký strach z osobného zlyhania, aký som mala po dvojročnej rodičovskej dovolenke, si asi ani nepamätám. Návrat som pripravovala ako odpal jadrovej bomby. A veru, nastala mohutná explózia! Nielen v stereotype, ktorý má posledné mesiace doma prenasledoval, ale aj v hlave, myšlienkach a pocitoch. Dva mesiace si ich upratujem v hlave, ale skôr som som sa neopovážila napísať nový audioblog.
Dnes môžem povedať: Po týždni v práci som bola tam, kde pred dvomi rokmi.
Čo sa týka vedomostí a zručností. Navyše, s ešte väčšou chuťou a nasadením. Prešla som si obdobím obrovskej eufórie. Predsa len som si nevydojčila mozog ako to spočiatku vyzeralo. Po pár týždňoch prišlo obdobie veľkej únavy a frustrácie. Stojí mi to všetko za to naháňanie sa?
Denne som utekala na autobus, do škôlky, domov. V daždi, vo vetre, prvé mrazy tejto zimy prišli, samozrejme, s mojim nástupom do práce. A tak som utekala až do momentu, kým to nezačala robiť moja dcéra. Na otázku, čo to robí, prečo splašene behá po byte, mi odpovedala: „Hrám sa...ponáhľam sa.“ Hra na to, že sa ponáhľa! To nemyslíš vážne?!
Potom prišla výplata a tá má vrátila späť na zem. Aha, veď ja nezarábam toľko, aby som si mohla dovoliť ubehať sa do zbláznenia. Ale, objednali sme konečne sedačku do obývačky a to si opakujem vždy, keď mi je ráno do revu. Vonku šialený vietor, Bože, ako fajn by mi bolo doma!
Čo sa zmenilo?
Som unavená, pozerám sa na hŕbu špinavého riadu v dreze, ale namiesto toho, aby som spala alebo upratovala, píšem tieto riadky. Som unavená úplne iným spôsobom. A neľutujem! Rozhodla som sa neľutovať sa. Denne stretávam mamy, ktoré skoro ráno tlačia kočíky s batoľatami do jaslí alebo si na zastávke po nočnej vymieňajú deti s partnerom. Žeby nemali na výber? Neviem a ani sa ich to nikdy nespýtam. Je to ich rozhodnutie.
Ja som na túto otázku odpovedala za posledné mesiace x-krát. Zaujímavé je, že sa vždy pýtali len ženy a v drvivej väčšine štýlom:„Ale nevrátila by si sa skôr do práce, keby ste nepotrebovali peniaze, že?“ A ja som odpovedala tak, aby som nevyzerala ako zlá matka. Po dvoch mesiacoch v práci prestávam vysvetľovať. Konečne sa nehanbím za to, že som CHCELA pracovať.
Materská je zlomovým obdobím.
Neviem spočítať koľko telefonátov a rozhovor s rôznymi ženami som viedla k tejto téme za posledné týždne. Mnohé sa bojíme návratu do práce. Z môjho okruhu možno jedna z desiatich nerieši čo bude, keď deti vyrastú a nám zostane čas na prácu. Materská dovolenka je zlomovým obdobím nejednej ženy, či už v osobnom alebo v profesionálnom živote. Jednu nakopne, druhú..... Nemyslím si, že je správne škatuľkovať túto etapu nášho života do obľúbeného klišé „najkrajšie obdobie života každej ženy“ a nič viac. Aj v 21.storočí môže niekoľkoročný pobyt doma spôsobiť, že sa do práce, ktorá by nás napĺňala, už nikdy nevrátime.
Po troch mesiacoch v práci konštatujem, no a? Aj život mimo pracovného stresu môže byť skvelý. Čo však mnohým nedochádza, aj na tom treba zapracovať. Ak má žena na výber a rozhodne sa nepracovať, pokiaľ „nevypiple deti“, je to jej voľba. Ale aj so všetkými následkami, ktoré s tým prídu. Pre mňa je obohacujúce, že poznám aj takéto ženy. Vyrovnané, krásne ženy, ktoré sa majú natoľko rady, že sa nemienia pre prácu, ktorá im nedáva zmysel, uštvať. Aktívne sú však aj na materskej. A viete čo? Ani jedna z týchto žien sa ma nespýtala, prečo pracujem.
Ako hovoria moje múdre priateľky, nie každý má to, aby stíhal všetko
Niekto na to nemá vytvorené podmienky, ďalší ani osobné predpoklady. A ja pridávam, niekto jednoducho nedokáže napĺňať osobnú predstavu „stíhania všetkého“. Mnohé ženy sú zhrozené, keď im poviem, že pracujem po večeroch, zaspávam s neumytým riadom v dreze a vstávam v čase, keď môj muž ide spať. Ony takto žiť nechcú. Je super, že vedia čo chcú, resp. nechcú.
Ja som to dlho nevedela. Alebo vedela, len som sa tých pocitov bála. Tiež som sa musela zmieriť s faktom, že do výchovy našej dcéry budú zasahovať ďalšie osoby. Učila som sa, dôverovať im. Doma sme museli pristúpiť na veľa kompromisov. Dnes však môžem povedať: prvé choroby našej dcéry prežil doma s ňou muž. Ester pár hodín v škôlke zvláda výborne. Dokonca sa už s tatom neháda čo si ráno oblečie. To je u nás veľká vec. Babky majú možnosť dokázať si, že sú stále veľmi potrebné. Naučili sme sa, že teplá večera nie je samozrejmosťou a upratujeme spoločne.
Reťazovú materskú by som prežívala ťažko
To je ďalšia dôležitá skutočnosť, ktorú som si uvedomila. Keď som sa na materskú chystala, mala som opačný názor. Dnes vítam 280 eurový príspevok na škôlku, neštandardnú pracovnú dobu a to, že som sa mala po materskej kam vrátiť. Čo však chcem povedať na záver tohto audioblogu: Ak sa mi podarí, ešte raz absolvovať materskú a rodičovskú dovolenku alebo budem musieť pokračovať v tejto, pokúsim sa žiť inak.
Už nemám veľké sny a ideály. Možno sa do našej rodiny raz pridá ďalší alergik a ja sa rok nezastavím. Ale, s úctou vzhliadam napríklad ku kamarátke, ktorá organizovala zbierku pre utečencov, vybavila eurofondy pre dedinu, buduje detské ihrisko. Rozprávala som sa so zaujímavou babou, ktorá sa snaží dať dokopy miestnych dobrovoľníkov.
Alebo, môj muž momentálne pracuje na programe expertného dobrovoľníctva v neziskovke LEAF a tam napríklad vidím, že dobrovoľníctvo, nie je len, a to nemyslím dehonestujúco, len pečenie medovníkov v predvianočnom čase, či varenie polievky pre ľudí bez domova. Sú projekty, v ktorých naplno využijete to, v čom ste dobrá a čo vás pred materskou živilo. Stačí si nájsť tri, štyri hodiny do týždňa a robíte aj niečo pre seba, svoju ďalšiu kariéru. Tých pár hodín sa hľadá nesmierne ťažko, ale pokúsim sa. Keď pre nič iné, tak preto, aby som neprestala veriť vo vlastné schopnosti.
Prečítajte si aj To nemyslíš vážne?! Časť 6: Mama bude pracovať a ja pôjdem do škôlky
