Ako žiačka na základnej škole som nenávidela telocvik. Nie hneď od začiatku. Tá nenávisť sa vo mne rodila postupne. Prvým krokom k odporu boli tie hnusné modré trenírky vyzerajúce ako “gaťky”, v ktorých sme museli cvičiť. Bolo to ponižujúce. Okrem toho povely na začiatku hodiny pôsobili, akoby sme sa zrazu ocitli vo vojenskom výcvikovom tábore. “Poooozor, podajte hlásenie! Trieda pohov. Telesnej výchove trikrát nazdar! Zdar! Zdar! Zdar!”

Musíte uznať, že toto môže malé dievčatko obdivujúce balet, krasokorčuľovanie, modernú gymnastiku, dosť odradiť. Namiesto tancovania, sme hádzali granátom na cieľ (granátom???) Učili sa šplhať na tyči (nočná mora), skákať cez kozu (ktorá, bola MNE po oči), robili výmyk na hrazde (auuu), hrali basketbal a hádzali medicimbalom, ktorý som nevedela ani odlepiť od zeme.

Nerobili sme takmer žiadne veci, ktoré by boli “dievčensky príjemné”. Neučili sa žiaden ladný pohyb. Skôr to, ako sa zachrániť, ak by nám hrozilo napadnutie nepriateľom, či jadrový výbuch. A v lete to bolo ešte horšie. Behali sme dookola na antukovom ovále ako kone v cirkuse. Vonku bolo horúco, vodu sme nemali, len učiteľku pripomínajúcu bachárku vo väzení, ktorá na nás kričala zodpovedajúcim spôsobom. “Pohni tým lenivým zadkom!” “Neulievaj sa!”

Aby som úplne neznenávidela pohyb, trvala som na tom, že budem chodiť na krúžok socialisticky nazvaný Pohybová výchova. Normálne to boli hodiny baletu a modernej gymnastiky v jednom. Naša učiteľka bola krásna. Bola to balerína z národného divadla a bola pôvodom Ruska. Jej náročné hodiny boli pre mňa ako závan sviežeho vánku. Irina nás učila baletné pózy.

Nosili sme oblečené trikoty a niekedy aj sukničky. Na hodine hrala hudba a na nohách sme nemali jarmilky, ale ozajstné baletné piškóty. Mala som ružové, červené aj telové. Bola to tá najkrajšia vec na svete, ktorú som si kedy obula. Irina nás naučila všetko. Museli sme vedieť špagát, mostík, stojku na rukách, mlynské kolo, kotúle vpred aj vzad. Museli sme byť absolútne ohybné. Vďaka nej som sa naučila, čo je strečing, ako posilňovať vnútorné brušné svaly. Boli to hodiny náročného pohybu, tvrdej driny, no vedené fantastickým, ženským spôsobom. Hoci bola cudzinka, hovorila jazykom, ktorý bol pre nás, malé dievčatká ako rajská hudba. Vďaka tejto učiteľke sa ešte dnes bez problémov dotknem v predklone rukami zeme a to s vystretými nohami. Mnohé dievčatá po piatich rokoch prípravky u Iriny skončili v tanečných súboroch, robili moderný tanec alebo tancovali ľudovky.

Boli to dva prístupy – jeden vojenský, tvrdý, neosobný. Často ponižujúci, kedy k nám učiteľka pristupovala ako k vojačkám a nútila nás plaziť sa po telocvični a iné nezmysly. Druhý bol orientovaný na ženskú dušu, na to, čo je dievčatám prirodzenejšie. Na tanec, ohybnosť, rytmus. Možno vďaka mojej učiteľke baletu som mala z telesnej vždy jednotku. Lebo to, čo som sa nenaučila na jednej hodine, som ľahko zvládla na inej. Chcelo to len nájsť cestu. Keď dnes s radosťou behám, cvičím, alebo svoje telo skrúcam v jógových pozíciách, spomeniem si na hodiny telocviku a so smiechom si hovorím: “No nazdar!” 

 

Prečítajte si aj Ako chudnú pracujúce matky