Sedela so zvesenou hlavou, strhanou tvárou, smútkom v očiach. Tiež chodím k lekárke. Keď mi je ťažko, potrebujem dávku magnézia do žíl, lieky, výmenný poukaz alebo len pečiatku. S prisadnutím ku nej som váhala. Pridať ešte virózu ku vysunutým platničkám sa mi nežiadalo. Iba pri nej však bolo voľné na sedenie. Mám ju rada. Je to fajn žena. A má ťažký život. Bola chorá. Mala nedobré výsledky krvných testov. Prišla si pre predpis na antibiotika. Bola nesmierne unavená. Po nočnej vo fabrike a pred ďalšou zmenou v domácnosti. Musí navariť pre rodinu. Kdeže práceneschopnosť! Tú si nemôže dovoliť.

Ťažko pracujúca Anna zomrela priamo na pracovisku. Vo veku, keď už si moja mama pred rokmi, mohla užívať zaslúžený dôchodok. Neprimeraná pracovná záťaž, fyzická aj psychická. Vekom sa zhoršujúci zdravotný stav. Anna a moja známa z čakárne obvodnej lekárky sú dve rôzne ženy. Dve, ktoré sú, vlastne Anna už, žiaľ nie je, časťou mnohopočetného davu zamestnaných žien. Žien, čo im nezostáva nič iné, iba ťažko pracovať, lebo nezamestnanosť, hypotéky, splátky, deti, rodina... Ženy, čo pred sebou tlačia balvan nevyležaných chrípok, angín či chlamýdií na pľúcach. Čo sú v práci nenahraditeľné, nezastupiteľné, zastrašované, využívané, preťažené.

Existuje veľa profesii, kde treba pracovať v noci, v nedeľu, na Vianoce aj Veľkú noc. Nemocnice, detské domovy, ústavy, polícia, aj pekárne si vyžadujú aj ženskú energiu. Stále prítomnú. Prečo sa však musia v noci a cez sviatky montovať nábytky, vyrábať komponenty, skladať autá? Kam tento svet speje, keď je konzum a zisk nadradený nad človeka. Jeho dobro aj zdravie?

Je vedecky dokázané, že ženy potrebujú pre svoje zložitejšie mozgy a viac mentálnej práce spať viac ako muži. Je preukázateľné, že nočná práca, ťažká fyzická práca, vyčerpávajúca psychická záťaž, násilie, nátlak škodia. Ženám aj mužom.

Sú však aj ženy, ktoré ťažko pracujú, aj keď priamo nemusia. Aj keď môžu napríklad v domácnosti namáhavejšie činnosti delegovať na manžela alebo niekoho iného, alebo sa vzdať záhrady či poľa, či veľkého rodinného domu. Ony sú však hrdé na to, čo všetko dokážu. Napríklad aj po nočnej či celodennej zmene, či vo vyššom veku hádzať lopatou do miešačky, kopať motykou, kosiť, sekať drevo. Na dedine ich je neúrekom.

Vždy je však niečo za niečo. Bývajú uťahané. Vyčerpané. Dožadujú sa zvýšenej pozornosti. Ľutujú sa. Strácajú svoj prirodzený ženský jemnocit. Zdrsnievajú. Neradno im protirečiť. Treba chodiť okolo nich po škičkách, ale pre ťažkosti iných pochopenia už nemajú. A nežné citlivé ženské duše im dvíhajú adrenalín už len svojou prítomnosťou.

Nerozumiem súčasnému svetu a dlho som to svoje nepochopenie a nekonzistentnosť považovala za handicap. Cítila som sa ako menejcenná v porovnaní s tými, čo bez problémov mlčky kráčajú s dobou. Až kým som zistila, že oni vôbec bez problémov nekráčajú. Dokonca im prekážajú tie isté veci. Aj o nich komunikujú. V bezpečných priestoroch. Šéfa, ktorý sa správa bez empatie a o súcite a porozumení nemôže byť ani reči, nazvú slizkým hadom. Pred ním mlčia. Sú bezproblémové. Aj povýšené. Pre sťažujúcu sa píše dohoda o vyhadzove. Takú máme slobodu slova. Slušného, priameho slova. Máme demokraciu a slobodu slova, ale s dôsledkami.

Ťažko pracujúca Anna skolabovala v práci a domov sa už nevrátila. Ostatní, prevažne ženy, sa boja hovoriť o interných pomeroch vo výrobe. Lenže práve v jednote je sila a odvaha robí duši dobre. A každá jedna z nás je viac ako pozitívne hospodárske výsledky všetkých firiem sveta, aj betónový chodník, pokosená tráva, porezané drevo a zasadené zemiaky. Nečakajme od iných rešpekt, keď my samé dovolíme urobiť z nás slúžky, otrokyne a necháme iných na sebe orať. 

.

Prečítajte si aj Keby bola len vedela... Mohla žiť?