„Ste ako divé zvery!“ jačala po nás učiteľka hlasom, ktorý sa viac hodil do pavilónu opíc v zoologickej záhrade, ako do školy. Vadilo jej, že vraj lietame, dupeme a hučíme. Cítili sme krivdu. Divé zvery? To hádam trošku preháňa...

Včera som mala pocit, že sme oveľa horší. Škoda, že to netušila Ingrid. Mama medvedica, ktorá s dvoma mláďatami zliezla až k ľuďom, lebo sa vraj bála starých medvedích samcov. Dokázali by jej urobiť to, čo ľudia? Sotva. Pri skutočných divých zvieratách by ona aj jej mladé zrejme boli vo väčšom bezpečí ako pri ľuďoch. Minimálne by to bolo 50:50. Je to paradox, že práve strach ju priviedol k istej smrti a k tomu, že o svoje mláďatá nadobro prišla.

Mama mŕtva, decká doživotne vo väzení honosne nazývanom zoo. Budeme ich chodiť navštevovať a robiť si s nimi selfíčka. Híkať nad tým, s akou chuťou žerú jablká a kúpu sa v špinavej smradľavej vode.

Odborníci tvrdia: Nedalo sa inak. Dôvod? Agresivita. Medvedia, či tá naša? (Mimochodom, ktorá matka by nebola agresívna, keď jej vezmú deti?)

Viem, životy a bezpečnosť ľudí a ľudských mláďat sú na prvom mieste. Súhlasím. Predsa však pripomínam, že to neboli medvede, ktoré prišli prvé k ľuďom. Boli to ľudia, kto začal podnikať hlučné výpady do ich „obývačky“ a rabovať im jedlo aj „nábytok“. Výruby lesov, turistický ruch a k tomu päťdesiat fliaš čučoriedkových kompótov v komore, keď sa plody výhodne nakúpia od lesných zberačov pri cestách, urobí svoje. Verte, aj vy by ste v takejto situácii šli s deckami hľadať jedlo tam, kde sa ponúka.

Poviete si, načo toľko hystérie pre jednu medvediu rodinku. Veď ich je v lesoch ešte dosť. Netvrdím, že sa na to nemožno pozerať aj z tohto uhla pohľadu. No hystéria pre ľudskú hlúposť, ktorej je oveľa viac ako medveďov v lese, isto nezaškodí.   

.

Prečítajte si aj Prelomiť strach je najťažšie