|
Blížime sa ku kostolu vyčnievajúcemu nad Spišským Štvrtkom. Je ideálne zakomponovaný do terénu a vyzerá malebne. Hneď vedľa neho sa nachádza impozantná stavba - ako sa neskôr dozvieme - s kostolom prepojená podzemnou chodbou. Dávnejšie patrila minoritom, dnes sa tu nachádza Centrum sociálnych služieb, v ktorom bývajú chorí a starší ľudia. Niektorí veľmi chorí, aj s ťažkými psychiatrickými diagnózami, ako schizofrénia, či manicko-depresívny syndróm.
Centrum sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Foto - Stano Stehlík
V očakávaní
Začína popŕchať a zdvíha sa vietor. Kulisa ako zo strašidelného filmu. Sme tu skôr a cez domový telefón sa dozvieme, že dnu nás ešte nemôžu pustiť, lebo personál má veľa povinností a nám sa zatiaľ nebude môcť venovať. „Naša“ nočná sa začína o 19. hodine. Vraciame sa do auta a pozorujeme okolie. Ticho. Nedeľa večer. V dedine nevidno žiadneho človeka. Čo nás za bránou tejto budovy čaká?
Pred nami zaparkuje auto. Vystúpi z neho žena a energickým krokom mieri k budove. Vybehnem za ňou, a tak sa zoznámim so zdravotnou sestrou Martinou Javorskou, ktorá nás túto noc bude sprevádzať po svojom pracovisku, kde pracuje už sedem rokov. Presnejšie povedané: budeme jej v pätách, aby sme za ňou stíhali, keďže práce má neúrekom. Na starosti má 107 osôb! Pomáha jej ešte opatrovateľka Jana Nadžadyová, ktorá tu pracuje tretí mesiac.
Opatrovateľka Jana Nadžadyová. Foto - Stano Stehlík
Areál snov?
Už keď vkročíme dnu, na chodbe nás privíta pacientka zdĺhavým „dobrýýý deň!!!“. Uvedomím si, že to nebude ľahká noc. Už samotný pohľad na psychicky narušených vo mne vyvoláva smútok. Našťastie energia a úsmev, ktoré zamestnankyne majú na rozdávanie, stačí aj pre nás.
Dámy sa prezlečú do bieleho pracovného úboru a presunú sa do miestnosti, kde ich čaká personál, ktorému sa práve končí denná služba. Sestry informujú o zdravotných ťažkostiach zverencov. Niekto ma zvýšenú teplotu, a preto na neho treba dávať väčší pozor. „Uvidíte areál snov,“ zavtipkuje jedna zo sestričiek, ktorá si balí veci. Štyri ženy odchádzajú, zostáváme tu už len my.
Vyrážame za pacientami alebo presnejšie povedané klientmi. „To nie je nemocnica, my sme poskytovatelia sociálnej starostlivosti,“ vysvetlí sestrička a to znamená, že klienti si za pobyt platia, zariadenie dotuje aj štát a VÚC.
Foto - Stano Stehlík
Kávičkári
Sme na chodbe v oddelení B, kde sa nachádzajú klienti v lepšom zdravotnom stave. Martina Javorská dôsledne kontroluje všetkých, niekomu ešte musí pichnúť injekciu, my čakáme na chodbe. Keď sa k nám potom blíži, všimne si, že niektorí zo zverencov pijú kávu a s úsmevom ich napomenie. „Večer sa káva nepije, dobre?“ hovorí silným hlasom a pomaly artikuluje ako keby sa prihovárala dieťaťu.
„Choďte si pekne ľažkať,“ naviguje do postele klientku, ktorú zjavne baví, že niečo vyviedla. Pýtam sa, či káva večer pre nich znamená problém, či budú vedieť zaspať, ale sestrička ma upokojuje, že oni nepijú silnú kávu.
Foto - Stano Stehlík
V domčekoch
Po kontrole klientov zo sektoru B vychádzame z budovy a ideme do domčekov, kde sú ubytovaní klienti, ktorí sú samostatní. Domy s názvom Smrek a Lipa fungujú len vyše mesiaca. V každom je viac ako 10 osôb, ktoré majú okrem spální k dispozícii obývačku s televízorom, kúpeľňu a kuchynku. Útulne, pekné – ako doma! Po ceste sa dozviem, že v nich bývajú väčšinou starší ľudia, o ktorých sa ich príbuzní nevedia postarať.
„Dnes je ťažká doba, mladí musia pracovať a kde nechať tých starších ľudí?,“ položí otázku pani Martina. V ďalšom domčeku kontroluje, či sú všetci v posteliach. Som prekvapená, že každého pozná po mene. „Aby som ich mohla skontrolovať, musím tiež vedieť, kto je dnes na priepustke,“ vysvetlí nám, keď vychádzame von. Niektorí totiž idú k rodine, iní sa práve vrátili z osemdňového výletu zo Zemplínskej šíravy.
Foto - Stano Stehlík
S problémami k sestričke
Ďalšia kontrola klientov v domčekoch bude až o 6. hodine ráno. Po ceste si ešte sestrička zaspomína, ako raz mala problém s istou klientkou, ktorá jej zatelefonovala a sťažovala sa, že sa veľmi bojí. „Nemohla som ju zobrať k sebe do hlavnej budovy, veď tu mám na starosti ďalších sto ľudí, a tak som ju musela po telefóne upokojiť “.
Sestričku v tej chvíli zastaví žena, ktorá sa chce poradiť so zdravotným problémom a nadvihne tričko. My sa vzďaľujeme a v sprievode opatrovateľky ideme späť do hlavnej budovy. Pred ňou ešte obdivujeme skleník, ktorý slúži na pestovanie rastlín a zároveň je terapiou pre klientov.
Foto - Stano Stehlík
Svetlé okamihy
Pred nami je návšteva úseku A, kde sa nachádzajú pacienti s najťažšími problémami. Obávam sa, čo tam môžem zažiť. Na chodbe nás však rozptyľuje veselá žienka, ktorá nevie zaspať a svojsky sa nám prihovára. Sestrička vysvetľuje, čo tak asi od nás môže chcieť. Pochopíme, že keď zbadala fotoaparát, tak chce byť v zábere. „Má problémy so spánkom, preto sa tu ešte prechádza,“ vysvetlí pani Martina. Uprie našu pozornosť na strednú záhradu, ktorá je uprostred budovy.
„Nemôžeme mať všetky dvere otvorené, lebo tu máme aj klientov s Alzheimerovou chorobou a blúdia nám po chodbách,“ vysvetlí. Ale ten kúsok prírody v strednej záhrade je ich oázou. Dozviem sa, že občas tu postavia aj pódium, na ktorom klienti vystupujú. V zime tu stavali snehuliaka. „Viete, jedna klientka mala z toho takú radosť, že my sme potom mali radosť z nej,“ popíše pani Martina a vidím, ako jej žiaria oči. V tej ťažkej práci sú to pre ňu svetlé okamihy, pre ktoré sa oplatí žiť a s takým nasadením pracovať.
Foto - Stano Stehlík
Služby na Vianoce
Keď sa rozprávame o zime tak ma zaujme, ako to tu vyzerá počas sviatkov. Na Štedrý deň 24. decembra sa personál často dohodne tak, že si zoberú službu na pol dňa, aby sa mohli vystriedať a každá žena mohla pripraviť štedrú večeru pre svoju rodinu. Pani Martina už mala Štedrý večer aj nočnú službu. Prišla sem, ako to vtipne popisuje, po štedrom obede.
Aj klienti majú ten deň výnimočný. Na večeru síce kapra nedostanú, lebo má kosti, ale dostávajú filé, šalát, kapustnicu, bobáľky. A sú aj darčeky, ktoré za klientove peniaze nakupuje sociálna pracovníčka. „To sú väčšinou drobnosti, ako hrnček, alebo to, čo si klient vysníva, napríklad retiazku, náušnice, šál, či rádio,“ popíše pani Martina. Z praktických dôvodov si nemôžu dovoliť nakupovať veľké predmety, lebo klienti bývajú v spoločných izbách. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že z tých darčekov sa dlho netešia. Pani Martina si spomína na ženu, ktorá dostala vežu. Trpela však manicko-depresívnym syndrómom, takže jeden deň sa z nej tešila, druhý ju rozmlátila na drobné kúsky.
Foto - Stano Stehlík
Sivý svet za farebnými dverami
Sme na chodbe na oddelení A. Moju pozornosť upútajú farebné dvere na izbách – každá inej farby. To preto, aby sa ich obyvatelia lepšie orientovali, kde bývajú – vysvetlí mi opatrovateľka. Aj personálu to uľahčuje prácu. A tá je tu veľmi ťažká – práve počujeme z chodby, ako sa v izbe sestrička s opatrovateľkou dohadujú, ako prebaliť chorého. Počujem aj, ako sa mu pekne prihovárajú.
Neskôr sa dozviem, že k povinnostiam personálu na koniec dennej služby patrí aj hygiena a umývanie tých, ktorí sa o seba nevedia postarať. Z 32 pacientov z tohto oddelenia musia prebaľovať 30. „Keby som tu prestala pracovať, asi by som si hľadala podobnú prácu, lebo rada pomáham iným,“ vysvetlí mi neskôr Jana Nadžadyová, ktorá predtým pracovala v Spišskom Štiavniku v domove dôchodcov, sem dochádza z Hrabušíc.
Foto - Stano Stehlík
Žiť s nimi ich každodenný život
„Kávová princezná už spí,“ zavtipkuje pani Martina, keď sa vraciame do služobnej miestnosti a ona ešte skontroluje tých, ktorí večer popíjali kávu. Teraz ju čaká vyplňovanie dokumentácie. Ešte sa v tom veľmi neorientujem, ale sestrička mi trpezlivo vysvetľuje, ako to tu funguje. Cez týždeň chodievajú s pacientmi za doktormi, napríklad k očnému, raz týždenne sem chodí psychiater. „Keď sa niečo deje, voláme obvodného lekára z Levoče alebo privoláme záchranku,“ popisuje. Keď sa opýtam, či aj oni majú podporu psychiatra, aby vedeli, ako pracovať s psychicky narušenými, prekvapene na mňa pozerajú.
„Lekár lieči medikamentami, ale my vieme, ako s klientmi žiť ich každodenný život,“ vyhlási pani Martina. Pýtam sa jej teda, ako si na túto prácu zvykala? Pokrčí plecami a jednoducho odpovie, že nemala na výber. Keď sem v roku 2010 nastúpila, jej deti mali 5, 6 a 9 rokov. „Muž chodil preč za prácou a ja do nočných, tak som zabalila deti do uzlíčka a odniesla k starým rodičom,“ zaspomína si a povzdychne, že ako dobre, že deti majú babku a dedka. Pani Martina býva v Spišskom Štvrtku a pochvaľuje si aj to, že do práce má blízko. Predtým pracovala v nemocnici na detskom oddelení v Poprade a nestíhala zladiť prácu a rodinu. Teraz je to omnoho lepšie. Aj dve deti pani Jany boli od mala zvyknuté, že ich mama pracuje aj v noci.
Foto - Stano Stehlík
Keď uletí dušička
Okolo 21. hodiny vyrážajú ženy ešte na jednu hodinovú obchádzku po všetkých oddeleniach v hlavnej budove. Tým, ktorí majú poruchy spánku, rozdávajú hypnotiká. Počas „našej“ nočnej sa ešte budú snažiť znížiť teplotu istej pacientke a dávajú jej čaj. Je tu ticho a prítmie. Nočný pokoj. Dozviem sa, že práve vtedy najčastejšie ľudia zomierajú. „Zvykne sa nám to stavať častejšie v noci, asi sa im vtedy ľahšie odchádza,“ skonštatuje pani Martina a jej kolegyňa dodá, že práve deň predtým pri nej zomrel pacient. Už tretí počas jej služby.
Hneď sa pýtam, ako sa s tým vedia zmieriť? „To si človek zvykne,“ smutne povie pani Martina a opisuj povinnosti, ktoré sú s tým spojené. Musia privolať záchranku, lekára na obhliadku, potom sa postarať o telo a dať dohromady dokumentáciu. „Staršie kolegyne zvyknú otvoriť okno, aby dušička mohla odletíte,“ ticho poznamená. Cítim sa trocha nesvoja a po chrbte mi prebehnú zimomriavky.
Foto - Stano Stehlík
Má to odžité
Po 22. hodine začína pani Martina s prípravou tabliet pre všetkých klientov na celý týždeň. Keďže ich je 107 tak to znamená, že pre každého musí pripraviť do špeciálnych nádob celú kopu liekov. Pozorujem, ako zručne narába s tabletami, ako ich vie rýchlo vysunúť z obalu a hodiť do správnej priehradky. A aká to je zodpovednosť! Táto práca trvá vyše dvoch hodín. Pýtam sa žien, či sa stáva, že v noci majú čas na oddych. „Keď si donesiem knihu na čítanie, tak vtedy sa just niečo vážne udeje, že si nestihnem ani sadnúť,“ hovorí pani Jana a jej kolegyňa zavtipkuje, že pozerajú televíziu.
Až vtedy zbadám, že na televízore majú monitoring z všetkých chodieb. Keď sa pýtam, čoho sa najviac obávajú, čo je ich nočná mora, usmievavá pani Martina opäť zvážnie a popíše jednu z traumatických udalostí, ktorá sa tu stala počas služby inej kolegyni. Klientka vtedy vyskočila von oknom.
„To sú chorí ľudia, niektorým veciam sa nedá zabrániť a my nie sme zodpovední za psychický stav pacienta a aj keby sme neviem ako chceli, môžme dohovárať, med popod fúzy dávať, ale jednoducho psychický stav človeka nezmeníme,“ vyhlási a ticho dodá: „Najdôležitejšie pre človeka ja mať zdravú hlavu, na to som prišla, až keď som tu začala pracovať.“ Sledujem tú dámu, ktorá srší energiou a radosťou, aká vie byť zrazu vážna. Cítiť, že to, o čom hovorí, má už odžité.
Foto - Stano Stehlík
Najťažšie služby
Pani Martina už na vlastnej koži pocítila všeličo. Keď sa pýtam na jej najťažšiu službu dozviem sa, že najviac jej dal zabrať prípad istej klientky, ktorá vracala krv. „Vtedy musíte bojovať aj s vlastným žalúdkom,“ poznamená, ale hneď uprie pozornosť na niečo veselšie. Takú povahu tu asi musíte mať.
Keď sa pýtam na čierny humor na pracovisku odpovie, že ten je tu neustále a opäť sa smeje. Dodá, že táto práca nie je až tak náročná, ako keď pracovala v nemocnici na ARO. „Mala som dlhé služby a keď som cestovala v autobuse, tak sa mi stávalo, že som hneď zaspala a ani neviem, ako som dorazila domov,“ zaspomína si.
Foto - Stano Stehlík
Čo vie rozčertiť a čo dojať?
Sedíme v miestnosti pre personál. Dámy sa z času na čas na striedačku vzdialia na toaletu a cestou kontrolujú klientov. „Ideme na záchod jednou chodbou, vraciame sa druhou, aby sme dohliadli na všetkých,“ popíšu systém. Vyzerá, že zažívame jednu z pokojnejších nočných a tak je čas sa ešte porozprávať. Mňa zaujíma, koľko optimistických zážitkov tieto dámy na pracovisku zažijú. Vtedy pani Martina ožije. „Je to drina, koľkokrát musím zvážiť, či sa daný klient potrebuje len vyrozprávať, alebo sa naozaj niečo vážne deje. Na druhej strane ma niektorí vedia dojať k slzám, keď zoberú moju ruku, vybozkávajú a poďakujú sa,“ hovorí a vidím, ako sa jej oči lesknú. Spomenú si aj na tých, čo ich vedia rozčertiť. To sú tí, ktorí si sami ubližujú, až kým netečie krv.
U niektorých sa agresivita prejaví tak, že zaútočia na personál. „Máme na to svoje páky, vieme ich spacifikovať,“ upokojuje ma pani Martina, keď zbadá moju vystrašenú tvar. Neviem, odkiaľ tieto ženy berú toľko optimizmu, ale je mi jasné, že v ich spoločnosti sa každý môže cítiť dobre.
Foto - Stano Stehlík
Tri-štyrikrát za mesiac
„Ešteže naše deti nevedia, ako naša práca vyzerá,“ poznamená pani Martina. Je mi jasné, že obe by boli najradšej, keby svoje deti ušetrili najhorších zážitkov. Momentálne sa tešia, že počas leta, keď im vychádzajú nočné, majú viac času na trávenie s deťmi cez deň. Po nočnej si nejdú ľahnúť, ale hneď nabehnú na denný režim. „Občas si poobede ľahnem v obývačke, kde ma decká ustrážia, aby som nespala viac ako 20 minút,“ zavtipkuje pani Martina, ktorá najradšej relaxuje v záhradke. „Dnes sme si s manželom urobili výlet na motorke, ale ďaleko sme nezašli, lebo sa nám pokazila,“ smeje sa nahlas.
Keď sa blíži 6. hodina ráno, začínajú ďalšiu obchádzku a kontrolujú všetkých zákazníkov. O siedmej ich striedajú kolegyne. Takýto scenár sa za mesiac opakuje tri-štyri krát. V Spišskom Štvrtku je zamestnaných 6 zdravotných sestier a 13 opatrovateľov, z toho jeden muž.
Foto - Stano Stehlík
Náladová rozlúčka
Keď odchádzame, ženy nás vyprevadia. Sú trocha ako pubertiačky, ktoré sa stále smejú. Asi je to správna sebaobrana v namáhavej práci, ktorá prináša fyzické, ale aj psychické ťažkosti a musia sa s nimi vedieť popasovať. Ich úsmev je určite dôležitým signálom pre obyvateľov tohto zariadenia. Keď sa lúčime, snažím sa skryť slzy dojatia. Radšej vyjadrím tým ženám môj obdiv, ako keby som ich mala ešte zaťažovať mojou náladou. Tých si každodenne užijú viac ako dosť.
„Niektoré veci sme vám ani nepovedali, ale asi by mali zostať len pre nás,“ povie na záver pani Martina a ja iba prikývnem hlavou. Na viac sa ani nezmôžem.
Prečítajte si aj Strávili sme noc s operátorkou, ktorá rieši krízové situácie v čase nebezpečenstva
