|
Aby stíhala do práce, musí vstávať pred štvrtou ráno. V zime o pol hodinu skôr, lebo ešte treba vykúriť autobus. Vtedy je každá minúta vzácna. Aj my na ceste bojujeme s časom, keď sa presúvame do Senca a ešte sa musíme dostať cez vlakový prejazd. V duchu verím, že nás tu žiaden vlak nezdrží. Hneď za koľajami sa nachádza autobusové parkovisko Slovak Lines, kde sa stretneme s Marianou Kramárovou, vodičkou autobusu.
V svetle mesiaca vidíme majestátne odparkované červené autobusy. Robia dojem! Rozmýšľam, ktorý je ten „náš“, v ktorom dnes strávime niekoľko nočných hodín.
Foto - Stano Stehlík
Keď autobus počúva
Chvíľu po nás na osobnom aute dorazí dáma, ktorá sa razantným krokom blíži k autobusom. Ten „náš“ je zaparkovaný ako prvý skraja na veľmi úzkom mieste. Pani Mariana tam musela nacúvať, aby sa zmestil vedľa ďalšieho autobusu. Neskôr sa presvedčím, že táto žena má manévre s veľkým autobusom v malíčku. Ten, na ktorom sa povezieme, patrí ku kratším, no pani Mariana so šoférovaním autobusov začínala v Prievidzi na najdlhšom, aký majú k dispozícii. „Keď som vchádzala do zákruty alebo odbočovala, musela som predvídať aj to, že zadná časť autobusu sa odkloní a budem potrebovať viac priestoru na ceste,“ spomína si.
Napriek tomu, že dostala najdlhšie vozidlo, nezapríčinila žiadnu dopravnú nehodu. Jazdila aj po serpentínach, aj keď nasnežilo a bolo mínus 16 stupňov. „Moji kolegovia čakali, či to počas snehovej kalamity vzdám, ale neodradilo ma to,” popisuje. Priznáva, že šmyk mala, no našťastie sa nič nikomu nestalo. Má môj obdiv. „Keď som z pôvodného pôsobiska odchádzala, moje vozidlo prebral kolega, ktorý to, bohužiaľ, hneď ďalší deň nezvládol a v zatáčke nabúral,“ doplní pani Mariana.
Foto - Stano Stehlík
Malé ruky na veľkom volante
Keď pani Mariana nastupuje na zmenu, nikde sa nemusí hlásiť. Kontrolu, či načas dorazí na zastávky, jej robí dispečing prostredníctvom lokalizačního systému GPS. Kľúče od autobusu si nosí v kabelke. Teraz už len naštartovať, naťukať číslo linky a odchod! Sedíme za pani vodičkou a pozorujeme, ako ženské ruky ovládajú veľký volant. Žasnem, koľko úkonov šoférka zvláda, na čo všetko musí dávať pozor. Viem, že počas jazdy na konverzáciu čas nebude, ale dobehneme to, keď si o niekoľko hodín sadneme na raňajky na autobusovej stanici Mlynské nivy v Bratislave.
Zatiaľ registrujem toľko vnemov a toľko zvukov: rachot motora, na ceste cítiť a počuť každý hrbol, v pozadí hrá rádio a do toho ešte hlas, ktorý upozorňuje cestujúcich, aká nasleduje zástavka. Napriek tomu, že vyrážame v noci, zvuková kulisa je hlučná. Ešteže na cestách je zatiaľ pomerne málo aut!
Foto - Stano Stehlík
Predaj lístkov
Blížime sa k prvej zastávke na stanici v Senci. Keď vidím, že pani Mariana odbočuje k úzkemu nástupišťu, rozmýšľam, ako sa tam to veľké vozidlo zmestí, ale ona bez problému pristaví autobus k chodníku. Na zástavke je jedna osoba. A teraz mi to dôjde: pani šoférka má prácu navyše v porovnaní s rušňovodičom či vodičom električiek – musí tiež predávať lístky. Na zastávkach si cestujúci vypýtajú lístok, pani vodička zadá údaje do stroja a ten vyráta, koľko cesta stojí. Keď má pasažier elektronickú kartu stačí ju priložiť k čítačke a tak zaplatiť. Ale kto kartu nemá, platí v hotovosti a to sú ďalšie úkony – peniaze treba prerátať, prípadne nachystať výdavok.
Tu niet miesta na chyby – ani na ceste počas šoférovania, ani pri predaji lístkov a preberaní peňazí. Tie potom musí každý šofér odovzdať do špeciálnej mašiny, ktorá sa nachádza na autobusovej stanici v Bratislave.
Foto - Stano Stehlík
Priekopníčka
Je ešte noc, vonku už cítiť jeseň, no na chládok musí byť šofér zvyknutý, keďže sa dvere otvárajú na každej zastávke. „Zima vie byť krutá, ale vtedy tu sedím v bunde,“ popisuje šoférka. Dnes má na sebe pekné červené sako, a tak mi napadne opýtať sa, či je to pracovná uniforma. Dozviem sa, že vodiči na leto dostávajú firemné tričká a na studené dni červené mikiny so zipsom.
„Dostala som mikinu v najmenšom rozmere, ale aj tak ide o pánsky model, keďže všetci šoféri sú muži,“ smeje sa pani Mariana. Pýtam sa, ako sa ako jediná žena cíti v mužskom kolektíve a dozviem sa, že veľmi zapadla do tímu v Prievidzi, kde pred rokom začínala. Bola vtedy priekopníčkou - prvou ženou vodičkou autobusu, potom nastúpili ďalšie. „Tam sme boli jeden za všetkých a všetci za jedného, bez ohľadu na vek šoférov, či pohlavie, pomáhali sme si v práci, ale stretávali sme sa aj po pracovnej dobe,“ popisuje.
.JPG)
Foto - Stano Stehlík
Modriny pod pazuchou
Keď sa blížime na bratislavskú stanicu Mlynské nivy, pozriem sa dozadu - autobus je plný. Je ešte noc, ale všetci cestujúci sa ponáhľajú, zrejme, aby stihli iné spoje, ktoré ich odvezú do práce. Aby sme sa dostali do areálu stanice, musíme prejsť cez rampu, preto sa pani Mariana vykloní z okna, aby kartou rampu otvorila. Klobúk dole - vie tak zastaviť autobus, že sa k stojanu načiahne rukou! Až keď sa do Bratislavy dostaneme druhýkrát a zase úspešne pristaví autobus pri stojane, vyjadrím jej svoj obdiv.
„Chvíľu mi to trvalo, kým som sa to naučila, ako manévrovať s autobusom, aby bol stojan na vytiahnutie ruky. Prvý mesiac som mala pod pazuchou modriny,“ priznáva.
Foto - Stano Stehlík
Žena za volantom
Keď sa na konečnej otvoria dvere, cestujúci sa rozbehnú za svojimi povinnosťami. Nás čaká ďalšia cesta – na Zochovu chatu. „Keď pôjdeme naspäť, smerom do Bratislavy, autobus bude plný,“ upozorní. Pred nami je malebná cesta s niekoľkými cestujúcimi na palube. V Modre nastúpi mamička s asi 5-ročnou dcérou.
Dievčatko je pani vodičkou očarené. „Mami aha, teta šoféruje. To aj ženy vedia šoférovať autobus?“ pýta sa s nadšením. Keď sa pani Mariany pýtam, či aj iní kometujú ženu za volantom, odpovie, že sa to nestáva.
Foto - Stano Stehlík
Vodička - lyžiarka
Počas jazdy v úpätí Malých Karpat obdivujeme cez predné sklo krásy prírody. Cez cestu prebehne líška, a tak si šoférka zaspomína na diviakov, ktorí sa prednedávnom prechádzali popri autobuse. „Tu si vždy otvorím okno, aby som sa poriadne nadýchala čerstvého vzduchu,“ poznamená, keď stúpame cestou hore pomedzi zeleň stromov. Rozmýšľam nahlas, koľko pasažierov sem chodí v zime, keďže sa tu nachádza lyžiarske stredisko. Pani Mariana rada lyžuje, a tak si zavtipkujeme, že si v zime bude nosiť so sebou aj lyže a poprosí vedenie firmy o niekoľkohodinovú prestávku na Zochovej chate. Zatiaľ tu prestávka trvá len pár minút, počas ktorých si šofér stihne „odskočiť“. „Možno preto vodičov robia väčšinou muži, lebo majú výhodu v tom, že za prirodzenou ľudskou potrebou vybehnú do krikov,“ s úsmevom konštatuje.
Foto - Stano Stehlík
Zastávky pozná naspamäť
Cestou zo Zochovej chaty „zbierame“ veľa pasažierov. Ako sa neskôr od hovorkyne Slovak Lines Evy Vozárovej dozviem, denne pani Mariana odvezie približne 300 až 400 cestujúcich.
Prechádzame cez Modru, Pezinok, Svätý Jur. Je tu veľa zastávok. O ich vzdialenosti vodiča informuje špeciálny prístroj, na ktorom sa zobrazuje, koľko metrov k zástavke ešte zostáva . „To je dobré najmä vtedy, keď vodič ešte svoju trasu nepozná naspamäť,“ vysvetlí pani Mariana. Opýtam sa teda, či sa jej už stalo, že zablúdila. Raz zabudla v Senci zastaviť na zástavke, ale hneď to zbadala, autobus otočila a vrátila sa. „Postavila som sa pred pasažierov a ospravedlnila sa, že sme sa museli kvôli mojej chybe vrátiť naspäť,“ povie úprimne a ešte dodá, že jej trvalo mesiac, kým sa naučila nové trasy v Bratislave a okolí - po tom ako sa presťahovala do Senca.
Foto - Stano Stehlík
Na dlhé trate
Neskôr prezradí, že najradšej by šoférovala autobus na dlhé vzdialenosti. Tesne pred tým ako z pôvodného pôsobiska odchádzala, prišla ponuka jazdiť na medzinárodných linkách do Prahy, no nestihla ju využiť. Hovorí, že dlhé cesty jej nerobia problém. Zvládla už odšoferovať auto aj do Anglicka. „Zvládla som to s minimálnymi prestávkami, potom som si v spacáku dve hodiny pospala na trajekte a išla som ďalej,“ popíše. Dozviem sa tak, že pani Mariana žila štyri roky v Anglicku. Pracovala ako recepčná v hoteli, v priemysle, pre zásielkovú službu, vo fabrike na vysokozdvižnom vozíku a pre farmaceutickú firmu, kde robila aj nočné zmeny.
Som prekvapená, koľko už toho v živote stihla a ona sa osmelí a ešte pridá ďalšie pikošky. Zaspomína si, ako v bielych rukavičkách obsluhovala slovenského prezidenta Andreja Kisku, keď popri výučbe za šoférku autobusu pracovala v istom podniku, ktorý prezident navštívil počas cesty do Popradu.
Foto - Stano Stehlík
Nehoda po ceste
Keď vchádzame do Bratislavy, vládne tu ranná špička. Na Bajkalskej už z diaľky vidíme policajné auto, vedľa autobus s rozbitým bočným oknom. Zjavne došlo ku kolízii. Pani Mariana si povzdychne, lebo kolegu vodiča pozná – od neho prebrala autobus, na ktorom momentálne jazdí. A ja si uvedomím, že sme to mohli byť aj my, keby sme tou cestou išli niekoľko minút skôr. „Je to veľká zodpovednosť, tu si veľmi treba dávať pozor a nie každý si uvedomuje, že autobus má prednosť pri vychádzaní zo zastávky,“ vyhlási vodička. Niektorí vodiči to ignorujú, čo sme zažili chvíľu predtým, ako nás nechceli pustiť do ľavého pruhu. „Najviac sa bojím cyklistov, ktorí jazdia stredom cesty a ja ich ani nemôžem obehnúť,“ hovorí pani Mariana a podčiarkne, že veľmi nebezpeční sú aj tí, čo veľmi jazdiť nevedia, ale aj tí, ktorí sú prehnane sebavedomí.
.JPG)
Foto - Stano Stehlík
Na Mlynských nivách
Keď sa ocitneme na Mlynských nivách, pani vodička nájde miesto na odparkovanie autobusu. „Keď je parkovisko plné, musím krúžiť a čakať, až niektorý z kolegov odíde,“ vraví. Vidím, že jej vôbec nerobí problém vtesnať sa medzi dva autobusy! Teraz máme hodinovú prestávku. Počas nej pani Mariana každý druhý deň zvykne tankovať palivo, čo jej zaberie približne 10-15 minút. Dnes má takmer plnú nadrž, takže sa v pohode naraňajkujeme. Predtým ešte ideme na dispečing. Po ceste sa pani Mariane prihovorí kolega a zablahoželá jej k meninám. Tak sa dozviem, že deň pred tým oslavovala a ako darček si užila masáž.
„Nevýhodou tejto práce je, že šofér stále sedí za volantom, čo určite zaťažuje chrbticu,“ hovorí, ale hneď aj dodá, že v kancelárii za počítačom by ju to celý deň nebavilo.
Foto - Stano Stehlík
Pred rekonštrukciou
Pred budovou stanice, ale aj vnútri za dverami pre zamestnancov si všimnem, že tu „kraľujú“ muži – šoféri. Pred nami pri špeciálnom automate práve jeden z nich odovzdáva tržby z lístkov. Vkladá do stroja mince a bankovky a po prerátaní peňazí mašina vytlačí potvrdenie.
V hale vládne veľký ruch, každý sa niekam ponáhľa. My máme namierené do jedálne, kde sa v pokoji naraňajkujeme a porozprávame. Autobusová stanica má tesne pred rekonštrukciou, a tak si ešte užívam jej socialistické čaro, ktoré sa už nenávratne vytratí. Po druhej strane cesty je v príprave náhradná stanica, ktorá bude plnohodnotne slúžiť cestujúcim, kým nevznikne nová, ešte modernejšia.
Foto - Malgorzata Wojcieszyńska
Polievka v jedálni
V ponuke dňa je okrem iného kapustová polievka, ktorú si obe dáme. „Tu varia veľmi dobre a ja si na raňajky zvyknem dať niečo teplé,“ vysvetlí v odpovedi na moju otázku, či si pripravuje jedlo do práce sama. Prizná sa, že radšej sa stravuje tu, ceny sú prijateľné a pred odchodom do práce sa o jedlo nestará. Najmä v piatky, keď vstáva v noci. Ostatné dni počas pracovného tyždňa jazdí len cez deň. Počas raňajok sa dostaneme k najväčšiemu prekvapeniu – táto dáma, ktorá pôsobí ako dievčatko, zvláda nielen chod autobusu, ale aj niekoľkočlennú rodinu. Má totiž štyri deti! V apríli sa presťahovali do Senca, kde kúpila byt, aby bola bližšie k najstaršej 21-ročnej dcére, ktorá žije vo Viedni. V Senci s ňou bývajú ešte dve 18- a 16-ročné dcéry a 8-ročný syn. „Všetci musia byť samostatní, aj ten najmladší sa vie do školy vychystať sám,“ povie s úsmevom. Nefrfle, nesťažuje sa, aj keď je mi jasné, že po niekoľkých hodinách za volantom nastupuje do ďalšej šichty, kde ju čaká nákup, varenie, pranie a podobne. „Keď zavriem autobus, táto zmena sa končí, doma nemám čas premýšľať o tom, čo sa v práci stalo,“ dodá.
Foto - Stano Stehlík
Dvere, ktoré otvára
Prestávka sa rýchlo končí. Pred nami sú ďalšie trasy: do Jelky a naspäť do Bratislavy. Potom ešte Báhoň a konečná v Senci. A tak jej ubehne 11 hodín práce. „Týždenný pracovný čas vodiča v našej spoločnosti je 37,5 hodín, s nadčasmi to môže byť niečo cez 40 hodín,“ vysvetlí hovorkyňa Slovak Lines Eva Vozárová.
Po nočnej prichádza pekný, slnečný deň. Mariana Kramárová si počas jazdy ťuká prstami do volantu v rytme hudby. Má v sebe veľa optimizmu a pozitívnej energie. I odvahy. Nebojí sa ani prostredia, ktoré bolo doposiaľ takmer výhradne mužskou doménou. „Rada otváram a prechádzam prvá cez dvere, ktoré by podľa mňa mali byť otvorené aj pre ženy,“ vysvetlí. Už v Prievidzi otvorila dvere novým posilám - vodičkám autobusov a rovnaká misia na ňu čaká aj u súčasného autobusového dopravcu . Keď sa počas jazdy pozerám na Marianu Kramárovú, som presvedčená, že v živote sa jej podarí otvoriť ešte veľa dverí.
Prečítajte si aj Strávili sme noc s policajtkou, ktorá kontroluje policajné hliadky
