|
Pred odchodom z domu si predvídavo obúvam pohodlné športové topánky, lebo ma upozornili, že v noci budeme zbrojiť, čiže tankovať naftu do vlaku. Do tašky si zabalím vodu a desiatu – tu si dám o desiatej večer. Keď pricestujem do Nitry, na parkovisku pred železničnou stanicou zbadám Annu Verešovú – tiež v pohodlných topánkach, nohaviciach a s ruksakom na chrbte. Cítim príjemný adrenalín, ako pred školským výletom. Veru, bude to výlet, aj so školením.
Foto - Stano Stehlík
Pssst! Prísny zákaz hovoriť!
Na výlet sme však potrebovali povolenie od riaditeľstva železníc. Bez neho do kabíny rušňovodiča nemôžete vstúpiť. „Tu sa nikto nemôže zdržiavať, okrem mňa, prípadne inštruktora alebo kontrolóra, ani rodinu sem nemôžem pozvať, keby ma chceli vidieť na pracovisku,“ vysvetlí pani Anna. Zo železníc mi ešte odkážu, že v rušni počas jazdy platí prísny zákaz rozprávania sa s rušňovodičom. Je mi to jasné – veď vodič sa musí sústrediť, aby nás bezpečne doviezol k cieľu. „Viete, je to veľká zodpovednosť mať na starosti ľudské životy, omnoho väčšia, ako keby som riadila nákladný vlak,“ povie rozhodne.
Foto - Stano Stehlík
Cestou na pracovisko
Na rozhovor teda využijeme čas z Nitry do Leopoldova. Je tiež vlakom, ale pani Anna je tam ako pasažier. V Leopoldove prevezme vlak. Kým k nemu dostane kľúče, musí v železničnej budove podpísať niekoľko dokladov, overiť si, či na ňu čakajú nejaké špeciálne odkazy. Podrobí sa aj dychovej skúške na alkohol. V budove stretávame len mužov, ale v pánskej spoločnosti sa pani Anna cíti dobre - nikdy ju nestretli žiadne nepríjemné narážky zo strany kolegov a ani pasažierov. Len raz počula, ako cestujúci zavtipkoval, že sa nebojí cestovať so ženou, lebo je poistený.
Foto - Stano Stehlík
Izby pre rušňovodičov
Na svojom pracovisku ma prevedie dlhou chodbou, ktorou sa zamestnanci dostavajú do izieb, keď majú službu s prerušeným výkonom práce a teda čas na oddych.
„Izby pre rušňovodičov sú jednoposteľové, aby sa dobre vyspali a aby nikto nikoho nerušil, keď každý vstáva o inom čase, na iný vlak,“ ukazuje nám izbu Verešová. Aj ona si tu dvakrát počas10-dňového turnusu pár hodín oddýchne. Ale túto noc, ktorá nás čaká, zostane v práci vo vlaku. Čaká ju tankovanie.
Foto - Stano Stehlík
Moderné pracovisko
Je pár minút po ôsmej hodine večer, keď si rušňovodička splní všetky úradné povinnosti. Smerujeme na nástupište, na ktorom nás čaká „naša“ mašinka. Za pochodu pani Anna odborným okom obzerá kolesá, či sú v poriadku. Nastupujeme do rušňa, kde „kraľuje“ moderný pult s elektronickými prístrojmi. Pani Anna mi trpezlivo popisuje, čo práve robí: cez obrazovku počítača si oživuje stanovisko. Vysvetľuje mi, čo ktorým gombíkom ovláda: tu sú svetlá, stierače, ostrekovač, ohrev skla v zime, regulátor smeru jazdy vlaku. Je tu aj vysielačka, ktorá slúži na spojenie s dispečingom v Nitre alebo v Trnave, ale aj palubný telefón, keby chcela cestujúcim niečo oznámiť.
„Tu je stop tlačidlo, ale toho sa nechytáme, lebo by nám to skomplikovalo službu - stoplo by motory,“ upozorní. Ukáže aj na čiernu skrinku, ktorá za jazdy všetko registruje. „Aj keď stlačím píšťalu, ale aj keby som chcela prekročiť rýchlosť, všetko bude zaznamenané,“ vysvetlí. Pozriem sa na tachometer, ten ukazuje, že maximálna rýchlosť, akú vlak môže dosiahnuť, je 140 km/h, ale jazdí sa povolenou do 100 km/h.
Anna Verešová na videu Stana Stehlíka:
Nočná mora rušňovodičov
Pozerám neveriacky, že nenápadná páčka na palube je volant a brzda v jednom. Zaujímavé, veď sú tu pedále, ale dozviem sa, že tie slúžia na pieskovanie – keby koľajnice boli mokré, aby sa nešmýkali. Druhý pedál je hlasná trúba, ktorá sa používa len v krajnom prípade. Počas bežnej jazdy stačí len píšťala – tú budeme počuť napríklad vtedy, keď sa priblížime k zákrute, spoza ktorej by niekto mohol vybehnúť, alebo keď budeme prechádzať cez most.
„Viete, okolo rybníkov býva viacej zveri, tak ju musím upozorniť,“ vysvetlí pani Anna, ktorá už mala kolíziu so srnkou. Našťastie, nezažila nočnú moru rušňovodičov, čiže človeka pod kolesami vlaku.
Foto - Stano Stehlík
Cesta k novej práci
Ocitla som sa pre mňa v úplne cudzom svete, s ktorým sa snažím zoznámiť v bleskovom tempe. Informácií je viac než dosť a úkony, ktoré rušňovodičku čakajú, nestíham na začiatku ani sledovať. Je mi jasné, že počas jednej noci si to všetko nezapamätám, napriek tomu, že trasu medzi Nitrou a Leopoldovom si do rána zopakujeme celkovo šesťkrát.
Je to celá veda, preto sa budúci rušňovodiči a rušňovodičky učia pol roka v školiacom stredisku pre rušňovodičov a obslužný personál v Strečne. Samozrejme, taká škola je len pre „vyvolených“, čiže tých, ktorí prejdú pohovorom a inými testami. Pani Annu pozvali na pohovor pred tromi rokmi. To bolo obdobie, keď sa po päťdesiatke chcela opätovne zaradiť na trh práce a poslala svoji životopis do mnohých podnikov. Prestávku v práci mala preto, že tri roky pomáhala dcére strážiť vnúčatá.
Foto - Stano Stehlík
Takmer pilotka
Keď sa dlhšie s pani Annou rozprávam, zisťujem, že zmien v živote sa nikdy nebála a vystriedala niekoľko profesií: pracovala vo fabrike ako frézarka, keďže vyštudovala teológiu – učila na škole náboženstvo. Neskôr si urobila opatrovateľský kurz a pracovala v Rakúsku.
„Môj najväčší sen v detstve bol, stať sa pilotkou,“ prezradí. A takmer sa jej to podarilo, lebo prijímačky na dopravnú školu do Žiliny urobila ako druhá najlepšia, lenže to boli časy, keď človek potreboval protekciu. Mladú Annu teda prijali na železničnú dopravu. „To ma nebavilo a preto som to nechala, vydala sa, porodila deti,“ opisuje.
Foto - Stano Stehlík
Skok do hlbokej vody
Ale ako vidno osud ju priviedol naspäť na železnicu. „Keď som pred tromi rokmi poslala prihlášku, ani som netušila, že o túto prácu sa ženy skoro vôbec neuchádzajú,“ vysvetlí a zaspomína si, ako na chodbe pred pohovorom sedeli samí muži, ktorí si opakovali učivo. „Ja som si nič neopakovala, lebo som nevedela, že sa treba nejako pripraviť,“ povie. No počas pohovoru, keď ju skúšali, vynašla sa a zaspomínala si na učivo z fyziky, matematiky, či chémie ešte zo základnej školy. Komisia sa jej napríklad pýtala na druhy motorov. Prekvapí ma tým, akú ma pamäť. Vysvetlí mi, že ukončila jednu z najlepších základných škôl – v Močenku, 18 kilometrov od Nitry. Tu mala výborných učiteľov, vďaka ktorým ona a iní žiaci vyhrávali rôzne vedomostné olympiády.
Foto - Stano Stehlík
Profesia len pre najlepších
Aha, tak teraz mi to je už jasné – rušňovodič je profesia pre veľmi nadaných ľudí. Aby ste sa stali rušňovodičom alebo rušňovodičkou treba splniť veľmi prísne podmienky. Základom je vzdelanie s dopravno-technickým zameraním, elektrotechnické alebo strojnícke, s maturitou. A keďže také školy absolvuje málo dievčat, ich záujem o túto profesiu je minimálny. Väčšinou sa o to miesto uchádzajú mladí, ale veľmi malé percento uspeje, lebo musia prejsť psychotestami a zdravotnými prehliadkami.
Pozerám na pani Annu s veľkým obdivom, veď sedím v rušni vedľa výnimočnej ženy, ktorá splnila všetky prísne podmienky. „Bol to skok do hlbokej vody, ktorý sa mi zapáčil a keby som sa mala ešte raz rozhodovať, urobila by som to isté,“ skonštatuje Anna Verešová rozhodne.
Foto - Stano Stehlík
Zázračné tlačidlo
Na stanici v Leopoldove čakáme na odchod nášho vlaku. Ten je naplánovaný na 20.35, keď dorazí rýchlik, ktorý nám privezie pasažierov. Do „našej“ kabíny nastúpi ešte inštruktor, ktorý z času na čas prácu rušňovodičov sleduje. Pani Anna stále hovorí, čo práve robí.
„Ja si vždy nahlas hovorím, čo robím, lebo tak nás to učili,” vysvetľuje. Je to zvyk ešte z čias, keď mal rušňovodič v parnom rušni asistenta, lebo sám by všetky úkony nezvládol, a tak si na hlas hovorili, čo vidia na ceste. Dnes je rušňovodič na stanovisku sám. V prípade, keby mu prišlo zle, vlak zastaví. Je tu totiž tlačidlo - vlakový zabezpečovač, ktorý treba stláčať v určitých intervaloch. „Ak by som ho nestlačila zakaždým, keď modré svetielko prestanie svietiť, tak vlak zastaví,“ popíše Anna. Našťastie sa jej to ešte nestalo.
Foto - Stano Stehlík
Keď dôjde ku kolízii
Ale pred týždňom zažila čakanie na ceste do Nových Zámkov na vlak, ktorý nedorazil. V takej situácii sa nikto nemôže pohnúť zo svojho miesta. Anna sa dozvedela, že o kilometer ďalej došlo ku kolízii, kde vlak zachytil auto. Našťastie vodič to prežil, ale zdržanie trvalo 80 minút. Keď dôjde ku kolízií, nabehne štáb ľudí: vyšetrovatelia, polícia, sanitka. „Napriek komplikovanej situácii treba cestujúcich bezpečne dopraviť na miesto,“ vysvetlí pani Anna, ktorá vtedy spolu s pasažiermi musela prestúpiť na náhradnú dopravu, ktorou obišli miesto kolízie. Autobusom dorazili do ďalšej stanice, kde prevzala nachystaný iný vlak. Dúfam, že počas našej nočnej sa nám nič také nestane.
Foto - Stano Stehlík
Šou svätojánskych mušiek
Cestujúci, ktorých práve doviezol rýchlik, už prestúpili na palubu „našej“ mašiny, čiže mali by sme vyraziť. Ale, keďže pred nami svieti červená, musíme čakať. Dozviem sa, že svetelné značenie na železnici sa od značenia na cestách pre autá líši.
„Oranžová to nie je len výstraha, ale keď je doplnená oranžovou alebo zelenou má rýchlostný význam,“ vysvetlí pani Anna. No ale červená je červená tak pozerám, kedy prestane svietiť. Konečne! Odchádzame! Najprv pomaly, len 5 kilometrovou rýchlosťou, potom 40. Ešte si raz vyskúšame, či brzdy fungujú, teraz sa môžeme rozbehnúť. To je pocit! Pozerám cez predné sklo na prírodu pri zapadajúcom slnku. Onedlho sa dostaneme do ružovej šedi a neskôr do tmy. Svätojánske mušky nám robia tanečnú šou, ako keby to nezvyčajne divadlo bolo objednané len pre nás. Paráda! Chce sa žiť!
Foto - Stano Stehlík
Krížik na cestu pre teologičku
Cítim aj vietor vo vlasoch, keďže okienka v kabíne sú otvorené. Cez ne sa pani Anna vykláňa na zastávkach pred odchodom vlaku. Tak kontroluje, či jej vlakvedúci dáva „téčko“ - znamenie v podobe písmena T, čo znamená, že vlak je pripravený na odchod. Bez „téčka“ sa nemôžeme pohnúť. Moja asociácia je jednoznačná: krížik na cestu pre teologičku. „Niektorým rušňovodičom vlaku, ktorý mal veľa vagónov sa stalo, že si z tej diaľky nevšimli, že na stanici zostal vlakvedúci, ktorý nestihol do vlaku naskočiť,“ prezradí v kabíne prítomný inštruktor. Vtedy jeho úlohu musel prebrať niekto iný, na ďalšej stanici nastúpil iný vlakvedúci.
Foto - Stano Stehlík
Ako anglická kráľovná
Na našej ceste pozorujem pani Annu, ktorá pred odchodom z každej stanici zamáva výpravcom. Pousmejem sa, že zdraví, ako anglická kráľovná, vykláňa sa cez okno raz na jednu, raz na druhú stranu, ale dozviem sa, že nie je to len kamarátske gesto, ale aj signál, že s ňou je všetko v poriadku.
Rozmýšľam, že rušňovodič asi nemá šancu poblúdiť, veď koľaje ho vedú do cieľa. A vtedy sa dozviem, akú dôležitú prácu robia výhybkári, ktorí ešte na niektorých staniciach, napríklad v Nitre, fyzicky svoju prácu vykonávajú. Síce, väčšina výhybiek je riadená diaľkovo, ale aj tak - keby sa niekto pomýlil, vlak by išiel nesprávnou cestou. „Cez deň by som to zbadala, lebo svoju trasu poznám naspamäť, ale v noci, alebo za hmly, je ťažké si to všimnúť,“ vysvetľuje pani Anna.
Foto - Stano Stehlík
Priateľ na telefón
Rušňovodič musí urobiť veľmi veľa úkonov, všetko podľa predpisov a tak rozmýšľam, či sa niekedy s niečím pani Anna pomýlila. „Raz som zabudla cestujúcim otvoriť dvere, ale prekvapený výpravca sa ma opýtal, prečo nikto z môjho vlaku neprestupuje, vtedy som chybu rýchlo opravila,“ s úsmevom si zaspomína na svoje začiatky. K nim tiež patrí príhoda, keď mala po službe problém zavrieť dvere na vlaku a musela o 4 ráno volať „priateľovi na telefón“, aby ju navigoval, čo má spraviť.
Na predposlednej zástavke pred Nitrou za ňou príde výpravca a donesie niečo na papieri. Ten musí pani Anna podpísať a kópiu prevziať. Dozviem sa, že je to informácia, na ktorú koľaj v Nitre prídeme a že na tej koľaji už stoji iný vlak a to znamená, že na nástupište treba prísť v bezpečnej rýchlosti a v patričnej vzdialenosti vlak zastaviť.
Foto - Stano Stehlík
Behanie po vlaku
Z nášho vlaku už všetci cestujúci vystúpili. Lúči sa s nami aj inštruktor. Pani Anna vypne motor a presúva sa cez celý vlak na jeho opačnú stranu, kde je druhé stanovisko pre rušňovodiča. Vlak ma dĺžku 60 metrov a po ceste musíme prejsť hore – dole po 18 schodíkoch. Vtedy si uvedomím, že to nie je žiadna sedavá práca, veď stačí sa desaťkrát prejsť po vlaku a už budeme mať nabehaných vyše pol kilometra! A prečo sa treba presúvať z jednej strany na opačnú? Lebo tento vlak sa dá riadiť z jednej, aj z druhej strany a keďže my sa potrebujeme premiestniť na inú koľaj, treba ho šoférovať raz dopredu, raz dozadu. Je to krkolomné, ale inak sa to nedá riešiť.
Foto - Stano Stehlík
Tankovanie nocou
Naším cieľom je koľaj pri čerpačke nafty. Potrebujeme doplniť okolo 350 litrov. Keď sme v cieli, pani Anna si oblečie vestu, rukavice, zoberie kartu na tankovanie, baterku a vystúpi z vlaku. Presne povedané – vyskočí, keďže stanovište s naftou je od koľajníc dosť vzdialené. Najprv načerpá naftu do jedného motora, potom musí posunúť vlak, aby načerpala do druhého. Teraz nás čaká takmer hodinové státie a čakanie na výhybkára, ktorý nám bude pripravovať cestu naspäť na nástupište, z ktorého vlak o 4.20 ráno odíde.
O polnoci tam dorazíme a to znamená, že nás čaká trojhodinová prestávka na krátky oddych. Potom dvakrát cesta do Leopoldova a späť. Službu pani Anna skončí okolo 9 ráno.
Foto - Stano Stehlík
Žena vo svete mužov
Ako to robí, že nie je unavená, rozmýšľam, lebo ja sa cítim ako keby som presypala tonu uhlia. Čo museli cítiť rušňovodiči za čias parných lokomotív, si ani nechcem predstavovať. Dnes pracujú v elegantných podmienkach s počítačovými prístrojmi, ale najdôležitejším „počítačom“ je samotný rušňovodič. Som hrdá na túto ženu, ktorá svojím profesionalizmom a životným optimizmom ukazuje, že ženy zvládnu aj také profesie, ktoré boli dlhé roky rezervované pre mužov.
Anna Verešová ukázala, že v živote treba nastúpiť na správny vlak a riadiť sa dopravnými značeniami tak, aby ste neskončili na slepej koľaji. Odvážna päťdesiatnička dokázala, že nikdy nie je neskoro na to, aby sme chytili ten svoj vlak. Pohľad na ňu, ako ho s úsmevom riadi, dodáva človeku optimizmus a vieru, že takto úspešne môžete riadiť aj svoj život.
Prečítajte si aj Strávili sme noc s pekárkou, ktorá žije pečením od detstva
