17. november 2016
Umýva riad po večeri, zbiera porozhadzované hračky, naháňa Kuba dokončiť si úlohy. Kdesi v pozadí matne vníma televízne noviny. Sľúbili sme si lásku... Necháva všetko tak a sadá k televízoru. Pozerá na obrazovku a po líci sa jej nesmelo kotúľa jedna slza. Za ňou druhá, tretia, desiata. Kubo na ňu vyjavene pozerá: “Mami, si ok? To ťa tak zobrala tá revolúcia?“ To už registruje aj 3-ročná Sonička, že sa niečo doma deje. Necháva hračku a ide utierať mame valiace sa slzy z tváre. Kubo zasa: „Mami, no tak, čo je?“ Má 14, toto leto ju už prerástol. Pubertiak, ale vnímavý a ošľahaný životom. Cíti, že mu to môže povedať, pochopí. „Vieš, Kubko, Sonička má vlastne dnes 4 roky.“ „Čo? Ako, veď ešte len pred pár mesiacmi mala 3...“, nechápe.
17. november 2012
Je veselá, šťastná, plná energie a chuti do života. Má po 30-tke, z nevydareného manželstva vydareného syna, vzdelanie, auto, byt i dobrú prácu. A novú lásku. Síce sa poznajú len necelý rok, ale v podstate od začiatku spolu bývajú, po 2 týždňoch dostal kľúč od jej bytu a zhruba vtedy niekedy aj od jej srdca. Alebo naopak. To je jedno, je proste úžasný. Dokonalý. Dobre, nespĺňa úplne všetky kritéria na pána božského, ktoré kedysi mala, ale... Miluje ich. Ju i jej syna. Určite ich miluje, veď je na nich taký dobrý. Jedným slovom ú-ž-a-s-n-ý. Prvýkrát po rokoch od rozvodu má pocit, že to je On. Od začiatku chce mať s ňou bábätko. Šiško môj, s láskou o ňom hovorí. Nechápe, prečo sa tak ponáhľa. Šiško argumentuje, že načo čakať, keď si tak dokonale sadli. Je pravda, že on už má pred 40-tkou a zatiaľ žiadne deti. Ona skúsená, zrelá žena, žiadna naivka, určite to s nimi myslí vážne. Načo by chcel potom dieťa. Má pravdu. Načo špekulovať. Je to ten pravý. A tak v jeden krásny deň, teda noc, cíti, že teraz je ten správny čas poriešiť vytúžené bábätko. Chce mu dať ten najkrajší a najväčší dar, aký môže dať žena mužovi. Porodiť mu dieťa. A teraz už len čakať. A testovať. Je 17. november 2012, sobota poobede. Urobí si tehotenský test. Tento týždeň už asi štvrtý. Neverí vlastným očiam, áno! Vyšlo to! Na prvú šupu! Predstavuje si, ako príde domov, ona niečo dobré uvarí, ako mu to pri sviečkach a splne mesiaca povie a aký bude len šťastný!! Prešťastný!! Nie, nevydrží to, musí mu to povedať hneď. Ráno odišiel k rodičom niečo vybaviť.
Zavolá mu. „Miláčik, som tehotná!“ V telefóne ticho, isto z toho prekvapenia, dojatia, môj zlatý, vedela to, že od úžasu onemie. Teší sa na večer. Zdá sa jej divný, ale to určite len z tej obrovskej radosti. Alebo splnu. Hovorí, že nechápe, ako to, že hneď v prvý mesiac. Ale ona vie a chápe. Je to proste borec. V každej oblasti. Nasledujúce dva týždne chodí ako v sne, plánujú, že rodičom to oznámia až na Vianoce, potom budú zásnuby, svadba... A potom...
Nebolo nič. Vlastne bolo. Peklo. Dva týždne po oznámení mu tejto novinky sa jej sen rozsypal. Ona ešte viac. Zhodil masku a ukázal svoje druhé ja. Ak sa raz rozhodne urobiť si doktorát, isto bude súvisieť s psychickým týraním a všetkými formami manipulácie, o akých dovtedy nemala ani poňatia. Materiálu i skúseností má viac, ako by chcela. Vydržala to ešte ďalšie dva roky. S odstupom času sama nevie ako a prečo. Asi tušila, čo ju bude čakať. Nemýlila sa. Živý bič slovenského vidieka také ako ona, nešetrí. Šľahá tvrdo a poriadne. Prespanka, ku..., naivka, chudera. Všetko bola. Keď odchádzal z jej bytu i z jej života, okrem iných teplých slov na rozlúčku zasyčal, že len najväčší zúfalec sa zavesí na rozvedenú s dvomi deťmi. Do roka si našiel priateľku. Rozvedenú s dvomi deťmi.
17. november 2016
„Vieš Kubko, pred štyrmi rokmi, presne 17. novembra, som zistila, že čakám Soničku. Preto má tento deň pre mňa zvlášť osobný význam.“ Bol to jeden z posledných krásnych dní tejto rozprávky. „Kde si ma čakala mami?“ - pýta sa Sonka. Usmeje sa. „No s tatom sme zistili, že ťa mám v brušku.“ „Ty si poznala môjho tata?“ - vyvalila na ňu oči Sonička. No pravdu povediac, asi ani nie, chce povedať, ale radšej si to odpustí. Vie, že ešte bude musieť zodpovedať veľa otázok. Ďaleko bolestnejších. Ale je pripravená. A silnejšia ako kedykoľvek predtým. S pokorou prijala pád na samé dno a s pokorou a vďačnosťou prijíma i pomaličké stúpanie hore. V rodine, v práci, v živote i v očiach ľudí. Živého biča. Sľúbili sme si vydržať... Ona vydržala. Síce s kopou sĺz, prebdených nocí a problémov, ale dala to. A bude už len lepšie. 17. november jej zmenil život v mnohých smeroch. A je zaň nesmierne vďačná. Za ten v 89-tom, za ten v 2012-tom a aj za ten posledný.
Prečítajte si aj Nemáme projekt šťastia
