|
Dostal sa mi do rúk text „22 vecí, ktoré mi nikto nepovedal“. Nájdete ho na stránke eduworld.sk a vychádza z blogu ilustrátora Alexa Noriegu, ktorý zaujímavo nakreslil veci, ktoré mu nikto nepovedal. Všeobecne platné, len na ne musel prísť sám. Úplne obyčajné a pritom fakt silné skutočnosti. Také, ktoré otvárajú oči. A keď ich viete a v pravý čas si ich pripomeniete, možno sa vám bude žiť ľahšie.
Jednou z nich je aj táto: „Raz ti dnešok bude chýbať.“ Áno, dnešok. Ten celkom obyčajný, nudný deň. Taký, keď sa ráno zobudíte, prichystáte rodine raňajky, spolu sa najete a utekáte do práce. Alebo aj nie, pretože je voľno. Skrátka, deň bez veľkých vzrušení a obrovského šťastia...
Na raňajky dojedáme posledné medvedie labky. Zapíjam ich horúcou kávou a teším sa z toho, že aj na dolniakoch konečne prituhlo a objavili sa prvé nesmelé snehové vločky. Kde sú tie časy, keď decká v takýto deň skákali po posteliach a okamžite vyťahovali otepľovačky a sánky? Dnes sa chcú trepať do nákupného centra. Kúpiť darček pre kamarátku a dať si vytlačiť fotky. Pomoc, prečo práve dnes?
Milý vodič autobusu mi zabuchne dvere pred nosom. Decká v autobuse, ja pri automate, ktorý tlačil lístky nekonečne dlho. Ešteže porozumel mojej posunkovej reči, ktorou mu ukazujem, že mám vnútri deti (a tvárim sa, že majú tri roky). Veľmi neochotne otvára dvere, fľochne po mne pohľad hovoriacim jasnou rečou: „Radšej ti otvorím, lebo ma večer roznosíš na fejsbúku.“ „No to si píš!“ prečíta si v mojom širokom úsmeve.
Sotva vystúpime z autobusu, mladšej dcére odfúkne vietor z hlavy čiapku. Moju! Takže jediný, kto sa za ňou rozbehne, som ja. Deti mi robia publikum. Veselé publikum. Rehocú sa ako kofy, ocením však, že si z toho neurobia video a nehodia na YouTube. Čiapka preletí snáď sto metrov, kým ju dolapím. Na opätkoch s kabelôčkou v ruke si idem vypľuť pľúca. Chce mi snáď Pánbožko týmto pripomenúť, že som v novom roku chcela začať behať? Veď dobre! Mimochodom, kto povedal, že novoročné predsavzatia nemožno začať plniť až v marci? (Alebo až v máji?)
V nákupnom centre kukám ako puk na to, ako jednoducho sa dnes dajú vo fotolabe z mobilu vytlačiť fotky. Samoobsluha! Toto ste vedeli? Ja teda nie. Učila som deti jesť lyžičkou a šnurovať si šnúrky na topánkach, ony ma za to dnes zasväcujú do výdobytkov modernej doby. S technikou si netykám. Ony áno. Toto ich nebolo treba učiť. Zvláštne, nie?
Po príchode domov si dáme horúce kakao, zavolám mame a rozprávam jej o naháňaní čiapky. Deti vykrikujú v pozadí detaily. A začnú ma napodobňovať pri behu. A ľutovať, že z toho nemajú video...
Ako hovorím, taký celkom obyčajný deň. Bez veľkých vzrušení a obrovského šťastia. Avšak taký, keď je komu zavolať, aj s kým sa smiať. Nuž, užite si dnešok, priatelia. Pretože raz vám celkom iste bude chýbať.
Prečítajte si aj Najlepší deň v roku je dnes
