Kedy rodiny vyhľadávajú vašu pomoc? Prídu skôr po náhlej strate dieťatka alebo po dlhodobej chorobe?

„Vyhľadávajú nás viac rodiny, ktoré stratili dieťatko náhle alebo ak zomrelo veľmi krátko od diagnostikovania jeho ochorenia. Centrum je však otvorené pre každého, koho sa strata blízkej osoby dotkla. Každá strata je bolestivá, vyrovnávanie sa s ňou je proces.“

 

Zvládame inak stratu dieťaťa i blízkeho, keď tomu predchádza dlhé obdobie choroby?

„Rodiny v centre ma naučili premýšľať o mnohých veciach inak. Dlho som si myslela, že ak stratíme niekoho náhle, tak je to ťažšie, ako keď máme možnosť sa s blízkym rozlúčiť, povedať si ešte všetko dôležité, naplniť si naše sny. Náhla smrť nám to neumožní. Môžeme potom ľutovať, že niektoré veci už nemôžeme napraviť. Spomínam si ale na stretávania s jednou klientkou u nás v centre, ktorej syn zomrel náhle. Povedala mi, že nech to znie akokoľvek zvláštne, bola rada, že zomrel náhle, pretože sa nemusela pozerať na jeho utrpenie a vnímať svoju bezmocnosť, že mu nemôže pomôcť. Táto klientka ma naučila neporovnávať v zmysle, čo je jednoduchšie a čo je ťažšie. Každá z tých situácií má v sebe niečo, čo nám môže pomôcť prekonať ju a zároveň niečo, čo nám smútenie sťažuje.“

 

Centrum pre smútiace deti a rodiny.   Foto - Plamienok

 

Aká veľká záťaž je pre rodinu samotná choroba?

„Ak je dieťatko dlhodobo choré a ide o úplnú rodinu, zvyčajne je s dieťatkom mama alebo otec dlhodobo v nemocnici, kým ten druhý partner musí chodiť do práce, prípadne sa starať o ďalšie dieťa/deti a chod domácnosti. Obe strany tak toho majú veľa a sú od seba oddelené, nemôžu sa navzájom podporiť. Na všetky tie povinnosti sú sami a často bývajú unavení. Otec, ak je doma, nie je v kontakte s chorým dieťaťom a so svojou ženou, nevie presne, čo sa deje. V nemocnici zase ten čas môže plynúť pomalšie, žena je „odrezaná“ od ostatných, nie je v kontakte s partnerom a prežíva chorobu dieťaťa veľmi intenzívne.“

 

Ako to rodiny, ktoré k vám chodia, zvládajú? Zbližuje ich to alebo rozdeľuje?

 „Vážne ochorenie ktoréhokoľvek člena rodiny je pre rodinu náročné a to aj vtedy, keď už nie sú v nemocnici, ale môžu byť spolu doma. Starostlivosť o chorého so sebou prirodzene prináša aj únavu a obavy a keď sme vyčerpaní, reagujeme inak ako keď sa cítime príjemne. Vtedy aj situácie, ktoré by sme bežne v našej komunikácii zvládli, môžu priniesť napätie a nedorozumenia. Pre niektoré partnerské vzťahy je táto skúška príliš veľká, na druhej strane sú aj vzťahy, ktoré naopak v tomto období zažívajú maximálnu blízkosť. Páčia sa mi slová našej pani riaditeľky, ktorá hovorí: „extrémne utrpenie extrémne zbližuje.“

 

Kedy rodiny vyhľadajú pomoc Plamienku?

„Vyhľadávajú nás rodiny, ktoré majú nevyliečiteľne choré dieťa a ktoré sa rozhodli byť spolu doma. Ponúkame im možnosť prežiť život v kruhu svojich najbližších s odbornou starostlivosťou našich lekárov, zdravotných sestier, sociálnych pracovníkov a psychológov. S niektorými rodinami kráčame pár dní, s inými niekoľko mesiacov až rokov. Ak sa zdravotný stav dieťaťa zlepší natoľko, že nepotrebuje našu starostlivosť, rodinu zo starostlivosti prepúšťame.“

 

Katarína Maťová.   Foto - Plamienok

 

Ako im viete pomôcť?

„Ponúkame dva typy služieb. Prvá z nich je detská domáca hospicová starostlivosť, pri ktorej chodíme za deťmi a ich rodinami v okruhu do 200 kilometrov od Bratislavy. Rodinu navštevujeme podľa potrieb, raz až dvakrát do týždňa. Ak sa stav dieťaťa zhorší, tak na návštevu ideme kedykoľvek. Službu máme sedem dní v týždni 24 hodín. Druhá možnosť sú individuálne a rodinné stretnutia v centre v Petržalke. V centre pracujeme s celou rodinou, pretože veríme, že podporu potrebujú všetci. Nie vždy však aj všetci z rodiny prichádzajú, rozhodnutie nechávame na nich. Vždy je lepšie, keď príde aspoň jeden, lebo ak sa má ktokoľvek z rodiny lepšie, má to vplyv aj na ostatných. Väčšinou spolu s rodinami kráčame dva roky.“

 

Vždy im viete pomôcť?

„Snažíme sa pomáhať. Neexistuje však jediná správna odpoveď ani scenár, ako postupovať. Prežívanie každého človeka je jedinečné. Niekto potrebuje smútiť sám, iný potrebuje o svojej bolesti hovoriť. Veľa sa teda učíme od rodín, ktoré k nám chodia a spolu hľadáme, čo by mohlo pomôcť.“

 

Ako smútime? Vieme sa so stratou vyrovnať?

„Niekedy si smútok nedovolíme cítiť a niekedy nás úplne zaplaví. Proces smútenia má podľa odborníkov štyri fázy, ktoré majú rozdielne úlohy. Prvým krokom je prijať fakt, že náš blízky tu už nie je. V hlave to vieme, ale vo vnútri to často odmietame. Keď sa rodičia vrátia domov, stále čakajú, že ich dieťa sa objaví. V druhej fáze potom môžeme vyjadrovať pocity, ktoré prežívame: smútok, hnev, zlosť, pocity viny či bolesť. Tretia fáza je hľadaním nového života, ktorý teraz prišiel, teda začať chodiť do práce, nájsť si koníček a prijať fakt, že život pokračuje. Štvrtá fáza je nájsť pre toho, koho sme stratili, miesto v novom živote. Ako si ho pripomíname, koľkokrát chodíme na cintorín, že si občas uvaríme jedlo, ktoré mal rád alebo zaspievame jeho obľúbenú pieseň.“ 

 

Porada klinického tímu.   Foto - Plamienok

 

Kedy začína byť smútok nebezpečný?

„Smútenie je prirodzený proces. Ak máme možnosť ním prejsť, môže byť pre nás liečivý a priniesť nám niečo vzácne do života. Sú však aj faktory, ktoré nám smútenie môžu komplikovať. Napríklad okolnosti úmrtia, iné ťažkosti v živote či nedostatok podpory zo strany okolia. Bránia nám vrátiť sa do života. Vtedy je možné, aby sme vyhľadali odbornú pomoc. Neznamená to, že svoj život nezvládame, znamená to, že sa snažíme s našou bolesťou niečo urobiť.“

 

Pomáha rodičom vyrovnať sa so stratou, ak majú ďalšie dieťa či deti?

„Podľa mojich skúseností môže byť zraňujúce, ak v snahe povzbudiť rodiča mu povieme, že nemá smútiť, pretože má ešte iné dieťa. Druhé dieťa nikdy nenahradí to, ktoré sme stratili. A častokrát môže byť pre nás ťažké sa o neho postarať. Môžeme mať strach, aby sme nestratili aj jeho. Na druhej strane nám môže pomôcť, ak sa máme o koho starať a neostane úplné prázdno.“

 

Veľký ohlas mal u nás stĺpček s titulkom, prečo nedovolíme deťom smútiť. Bol o tom, že na pohrebe matky neboli jej deti. Mali by sa ísť deti na pohreb rozlúčiť?

„Je dôležité, aby rozhodnutie urobila samotná rodina. Ak je dieťa väčšie, môžeme sa ho spýtať, či na pohreb chce ísť a hovoriť s ním o tom, ako bude pohreb prebiehať. Že ľudia budú v čiernom a budú pravdepodobne plakať.  Zároveň by sme mali zabezpečiť osobu, ktorá má s dieťaťom dobrý vzťah a ktorá by mohla s dieťaťom odísť von, ak by to potrebovalo. Mala som stretnutie s dvoma mamami, ktorým zomrel manžel a obe majú malé deti. Jedna z nich je presvedčená, že dieťa by určite malo ísť na pohreb, druhá, že nie. V prvej rodine otec zomrel v nemocnici a mama si nevedela predstaviť, že by deti nevzala na pohreb, pretože pre nich to bola rozlúčka. Druhá mama mala 3-ročného syna a nevedela si predstaviť, ako to syn bude znášať, keď ona bude plakať. Chcela, aby mal syn také spomienky s otcom, keď bol ešte živý. Neskôr s ním chce o tom hovoriť a vziať ho na cintorín. Nie je teda jednoznačná odpoveď. V každom prípade sa má rodina cítiť vo svojom rozhodnutí, nech je akékoľvek, podporená a nie súdená.“ 

 

Katarína Maťová.   Foto - Plamienok

 

Ako by sme s deťmi mali hovoriť o smrti?

„Jazykom, ktorému dieťa môže rozumieť a toľko, koľko potrebujú vedieť. Citlivo a zároveň pravdivo. Neodporúčame hovoriť, že otecko odišiel alebo zaspal.  Deti by sa potom mohli báť zaspať samé, prípadne sa báť, že keď niekto niekam odíde, už sa nevráti. Deti sú prirodzene zvedavé, často sa pýtajú a niekedy býva hovorenie o smrti ťažšie pre nás dospelých.“

 

Smútia deti inak?

„Smútia veľmi podobne ako dospelí, prežívajú rovnaké emócie. Iný je len spôsob. Deti viac smútia vo vlnách. V jednej vete vám povedia, že im chýba ocko, v druhej sa rozhovoria o tom, čo zažili v škole. To je spôsob, ktorý by sme sa od detí mali naučiť. Dovoliť si byť smutný a nechať smútok ísť a dovoliť si radovať sa.“

 

Aké ťažké je to pre vás osobne pomáhať druhým po takých stratách? Máte smutnú prácu?

„Mám svoju prácu veľmi rada, dáva mi zmysel. Častokrát pri nej zažívam hlboké emócie, smútok, bolesť, ale aj radosť. Veľa sa od klientov učím a inšpiruje ma ich postoj k životu. Vážim si, že prídu a hľadajú cestu ako žiť ďalej. To mi dáva nádej. Zažívam aj smutnejšie stretnutia, také, kde sa cítim dojatá, ale vieme sa aj zasmiať. Som vďačná, keď sa od klienta, ktorý k nám chodil, dozviem, že sa má teraz už lepšie, že v jeho živote sú aj momenty šťastia, že sa na svoju minulosť môže pozerať inými očami. Počuť to je skvelé.“

 

Centrum pre smútiace deti a rodiny. Foto - Plamienok

 

Nepotrebujete občas terapiu aj vy?

„Aj pre mňa je to cesta. Som rada, že ma na nej mohlo sprevádzať niekoľko vzácnych ľudí, ktorí mi pomáhali a pomáhajú. S terapiou mám aj vlastnú skúsenosť. Keď som mala 16 rokov, stratila som mamu, ktorá bola vážne chorá. Nebolo to pre nás ľahké obdobie. V tých časoch ešte nebolo centrum, ktoré by ponúkalo smútkové poradenstvo, preto som rada, že dnes môžu tí, ktorí blízkeho stratili, túto možnosť využiť.“

 

Pomáha vám teda pri práci vlastná skúsenosť?

„Myslela som si, že keď niečo zažijeme a potom pracujeme s klientmi, ktorí zažili niečo podobné, môže to prinášať veľa rizík. Že budeme presvedčení o tom, že aj klienti prežívajú také pocity ako sme prežívali my. Že by sme mohli mať tendenciu ponúknuť im iba to, čo pomáhalo nám. Na druhej strane sme predsa len vnímavejší, keď máme podobnú skúsenosť. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. V centre hľadáme spolu s klientmi nádej a cestu k životu. Klienti mi pomáhajú upratať hodnoty a vedieť, čo je dôležité. Som za ich dôveru vďačná.“

 

(Obsah vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou Plamienok) 

.

Prečítajte si aj Hanka ochorela ako 14-mesačná, zomrela, keď mala šesť. Pýtať sa prečo je nezmysel, hovorí jej mama