Minulý týždeň som zavolala kamarátke, ktorú mám veľmi rada. Napriek tomu, že nemáme na seba veľa času vždy, keď sa nám podarí stretnúť, tak je to srdečné, zaujímavé, obohacujúce. Vážim si ju. Je to jedna z tých žien, ktoré sú korektné, spravodlivé a spoľahlivé. Viem, že keď ju o niečo poprosím a môže to spraviť, tak neodmietne. Tak to bolo aj teraz. Neodmietla, čím ma veľmi potešila.

Počas rozhovoru som sa dozvedela, že si spolu s rodinou naplánovali výlet do môjho rodného města Vroclav. Samozrejme, že som jej ponúkla pomoc, keby niečo potrebovali. Hneď som aj vymenovala miesta, ktoré by mohli navštíviť a povedala o mojich známych, ktorí tam robia v službách pre turistov. Okrem iného aj o mojej sestre, ktorá vo Vroclave prenajíma turistom byty. „Vážne? To mi ani nehovor, my sme mali taký problém zohnať ubytovanie!“ vykríkla kamarátka. Keď som sa jej opýtala, prečo mi nezavolala, odpovedala, že sa nechcela ozývať, aby som nemala pocit, že volá len vtedy, keď niečo potrebuje. Zdalo sa jej to hlúpe volať po dlhšej prestávke, čo sme sa nevideli a hneď pýtať pomoc.

„Ale ja som ti práve zavolala, po dlhšej prestávke, keď som potrebovala pomôcť. Nemala som?,“ opýtala som sa jej. Samozrejme, začala ma upokojovať, že som urobila správne a že ona si teraz vyčíta, že sa na mňa neobrátila, aby som jej pomohla. Že jej chýbala odvaha. Cítila som po telefóne, že sa na seba za to hnevá. Škoda.

Môj manžel ma kamaráta, ktorý keď niečo potrebuje príde a najprv mu čosi dá. Ako keby sa bál poprosiť o pomoc, kým si tú pomoc nezaslúži. Možno nechce byť dlžníkom.

Všimli ste si, že niektorí ľudia majú problém poprosiť o pomoc? Prečo je to tak?

Prosiť znamená vyjsť z komfortnej zóny, priznať a ukázať svoje slabé stránky. Stať sa na nejaký čas bezbranným, prísť o svoju nezávislosť. Niektorí s tým majú taký veľký problém, že sa im zdá, že prosením prídu o svoje ja a o svoju hrdosť. Radšej teda budú riešiť problém sami, aj keby ich to malo stáť veľa času a námahy.

Keď prosíme o pomoc priznávame, že niečo nevieme, a tak sa otvárame iným, čim získavame ich dôveru.

Keď si zaspomínam na niektoré situácie v mojom živote, tak väčšinou, ak ma niekto poprosil o pomoc, tak som to vnímala do istej miery jako vyznamenanie – že mi dôverujú, že mám na to, že si vybrali práve mňa!

Každý normálny človek, keď pomáha, tak sa cíti lepšie.

Treba prosiť o pomoc, treba tu prosbu vyartikulovať, lebo ako inak sa ľudia dozvedia, že niečo od nich potrebujeme? Je to zároveň cesta k priateľstvám a zbližovaniu sa.

Musím si to pripomínať aj ja, vždy keď váham, či prosiť alebo neprosiť o pomoc. Určite ste to zažili aj vy, možno ešte kým ste vytočili telefónne číslo priateľovi, ste už zložili, lebo vám napadlo, že radšej si poradíte sami a nebudete ho otravovať. Asi ste neuvažovali o tom, že takýmto spôsobom sa ľudia od seba vzďaľujú. Prichádzajú o to, čo by ich mohlo spájať. Prosba spája ako neviditeľná niť.

 

Prečítajte si aj Zostarnúť s nevkusom