|
Dnes je to tak, že ledva si človek zvykne na nejaký obchod, už je zatvorený a nahradí ho iný. Kde bola včera večierka, je teraz pedikúra, zajtra ju vystrieda „sekáč“ a po ňom príde do tých istých priestorov jazyková škola. A tak to ide stále dokola.
Naše mäsiarstvo je však stálica. Funguje na tom istom mieste roky rokúce. Pamätám si časy, keď som tam ešte chodievala s mamou a dnes tam chodím so svojimi deťmi.
Mäsiar sa vo svojom remesle vyzná dokonale. Poradí aj pošpásuje. Vždy je samý úsmev, ochota a najmä kompliment. Tu hodí vtip, tam milé slovo, žmurknutie, sem-tam zaflirtuje. Čo viac si priať, keď v piatok po práci obchádzate obchody a premýšľate, čo budete variť cez víkend?
Mäsiar má nás, ženy, za tie roky už prečítané. Aspoň si to myslí. Pri mojej mladšej dcére mu to však minule nevyšlo. Až mi ho bolo ľúto...
„Akú máte peknú princeznú,“ vraví mi pri vykosťovaní karé. Dcéra pri mne povyrástla, nie však nadlho. Sotva sme zaplatili, žoviálny mäsiar nám poprial krásny deň, na mňa sa usmial so svojím „dovidenia“ a na dcéru s pozdravom „ahoj, žabka“.
Mali ste vidieť tie hromy blesky v očiach a zdutú spodnú veru. „No chápeš to? Tak najskôr ma nazve princeznou a potom ma zmení na slizkú žabu. V rozprávka to býva predsa opačne – žaba sa premení na princeznú!“ rozhorčovala sa po ceste domov.
Nuž, čo? Každá z nás skôr či neskôr zistí, že život nie je rozprávka...
Prečítajte si aj Len pár nesúvislých obrázkov
