|
To už? Dlhoočakávané Vianoce sa končia? Teraz, keď je už všetko upratané, pripravené, napečené, navarené? Keď by sme si to konečne mohli naplno užívať? Toľko sme sa na ne tešili, toľko plánovali a už o chvíľu budú minulosťou. Ale tak ako vravievala moja učiteľka slovenčiny, zo všetkého sa dá radovať trikrát: prvýkrát – vo fáze príprav, druhý raz – počas udalosti a tretíkrát – po nej. Tu prvú fázu máme my so sestrou asi najradšej, lebo je ešte všetko pred nami. Vymýšľame, dohadujeme sa, čo kto pripraví, ako si rozdelíme úlohy atď.
Tento rok nášmu stretnutiu predchádzala celá séria SMSiek, najprv týkajúca sa rôznych detailov a potom, keď prišiel TEN deň, písali sme si už z cesty smerom na Liptov: „My práve vyrážame z domu a kde ste vy?“ pýtala som sa sestry. Ona s rodinou išli z Poľska, my s manželom z Bratislavy. „Aj my sme v aute, po ceste ešte niečo musíme kúpiť, ale aj my už máme namierené do cieľa. Už sa neviem dočkať,“ odpovedala mi. Potom bolo ešte niekoľko správ, v ktorých, okrem toho, že sme sa informovali, kde sa práve nachádzame, sme si písali, ako sa už nevieme dočkať, že už sa to o chvíľu začne. Z tých správ bolo cítiť neuveriteľnú radosť zo stretnutia, ku ktorému malo dôjsť a radosť na spoločne naplánované Vianoce.
Teraz sme vo fáze, keď sa to deje. Mám pocit, že sa ani nestíhame zo všetkého tešiť, lebo je toho až toľko, že to naraz ani nevieme spracovať.
Prečítajte si
A asi preto je potrebná tretia fáza - spomínanie a spracovávanie všetkého, čo sa udialo. Tie spomienky sú veľmi dôležité, ony nás formujú. Z nich potom čerpáme celý život. Práve sme so sestrou a s našimi manželmi spomínali na Vianoce s blízkymi, ktorí už medzi nami nie sú. Na tú neopakovateľnú atmosféru, ktorú pre nás vedeli vykúzliť. A viete, čo je zaujímavé? Nepamätali sme si na vysnívaný materiálny darček, po ktorom sme vtedy veľmi túžili, ale vedeli sme presne popísať, čo kto povedal, čo nás pobavilo a z čoho sme mali zimomriavky. Spomínali sme si nie na veci, ale na ľudí a zážitky s nimi spojené.
A pripomenuli sme si aj na situáciu, keď som chcela moju mamu prekvapiť a pricestovala som za ňou bez toho, aby som svoj príchod avizovala. Keď otvorila dvere a zbadala ma, bola prekvapená, ale aj rozčarovaná. Vyčítala mi, že som jej to nepovedala skôr. Veď ona by sa tešila, pripravovala na môj príchod, niečo špeciálne pre mňa navarila. A vtedy som pochopila, že tým spontánnym prekvapením som ju ubrala o prvú fázu radosti. Maminka, prepáč. Keby sa to dalo ešte zopakovať, určite by som tú chybu nespravila.
Ale mama už nie je medzi nami. S ňou môžeme zažívať len tú spomienkovú fázu. Aj tá má však svoje čaro a vždy v nás vyvoláva úsmev a príjemne nás pošteklí pri srdci. Aj na Vianoce, ktoré končia, budeme určite spomínať s láskou. Áno, škoda, že končia, dnes sa po raňajkách naše rodiny rozlúčia: sestrina rodina pocestuje do Poľska, my s manželom - domov na Slovensko. Som presvedčená, že akonáhle nastúpime do auta, začneme s láskou spomínať. A bude nás to príjemne zohrievať pri srdci. Pekne spomínanie želám aj vám.
Prečítajte si aj Čo odhalí kúzelník - alkohol?
