Všetci sa ponáhľame. Niekto do práce, niekto do obchodu, na trh, pre stromček, pre kapra. Ale kde sa v nás berie tá ľahostajnosť voči okoliu? Vianočný duch a nálada sú nahradené zhonom, mrzutosťou a kašlaním na svojich spoluobčanov. Po celom meste ja stále viac áut, vodiči na seba trúbia v dlhých kolónach. V nákupných centrách nielenže nezaparkujete, ale aj pohybovať sa v nich je niekedy nadľudský výkon. Za ostatný týždeň sa mi niekoľkokrát stalo, že do mňa niekto vrazil, stúpil mi na nohu, no žiadneho ospravedlnenia som sa nedočkala.

Niečo s nami nie je v poriadku. Napríklad taká mestská doprava. Čím je väčšia zima a nepríjemnejšie počasie, tým menej chodí doprava podľa rozpisu. Keď porušujeme pravidlá, vždy za to musíme zaplatiť. Keď napríklad cestujete načierno a chytí vás revízor, musíte zaplatiť pokutu. Ale kto zaplatí pokutu za to, že autobus či trolejbus nepríde? Že vynechá spoj, že nechodí doprava podľa platného cestovného poriadku? Čakanie v zime na zastávkach na vianočnej nálade nepridáva. Kým v iných krajinách pred Vianocami posilňujú spoje a vypravujú dokonca špeciálne vianočné vlaky a električky, u nás je doprava redšia a oveľa nespoľahlivejšia. Apelujem na teba, milý dopravný podnik, skús si trošku vstúpiť do svedomia a aspoň v zimnom období riaď dopravu v hlavnom meste tak, aby bol na prvom mieste človek, ktorý za to platí – tvoj cestujúci.

 

Prečítajte si

Desať asertívnych práv pre každú z nás

 

Ďalšia vec je parkovanie. Keďže doprava funguje nespoľahlivo, mnohí ľudia jazdia autami a parkujú všade. Pracujem neďaleko trhoviska a stáva sa úplne bežne, že autá stoja na chodníku tak, že sa po ňom nedá prejsť. A zďaleka to nie je iba na jednom mieste. Autá blokujú cestu aj chodníky chodcom, zavadzajú mamičkám s kočíkom. Autá majú prednosť pred všetkým. Niekedy mám pocit, že keby sme mohli, autami sa dostaneme až do bytov. Tak, aby sme nemuseli prejsť ani tri metre pešo. Čo na tom, že niekomu zablokujeme vchod do domu, niekto sa vďaka nám nedostane kam potrebuje. Predvianočný zhon panuje všade okolo, ľudia odstrkujú tých okolo seba, aby mali niečo prví, niečo lepšie, niečo rýchlejšie, aby boli niekde skôr.

Som pozorovateľka okolia. Je to pre mňa niečo ako súkromný sociologický prieskum. Pozorujem, že sa vytráca vzájomná láska, tolerancia, spolupatričnosť a súcit a nahrádza ju konzumnosť, snaha mať toho čo najviac a obrovská ľahostajnosť voči okoliu. Sluchátka na ušiach, hlavy sklonené nad mobilom, tváre ožiarené svetlom z tabletov, neprítomný výraz na tvárach. Žiadne úsmevy. To je Bratislava dnešných dní.

Nie je to moje mesto. Takto žiť nechcem. Preto sa snažím aspoň raz denne na niekoho usmiať. Aspoň raz denne dať niekomu, čo žobre o jedlo jeden gastráč. Niekomu finančne pomôcť, prispieť na psíkov v útulku, pre ktorých robí moja kamarátka každoročnú zbierku. Kúpiť si punč v stánku, kde podporím občianske združenie, ktoré pomáha bezdomovcom. Úplne malé jednoduché skutky dobra. Len, aby som trošku zmiernila všadeprítomnú ľahostajnosť. Je totiž veľmi nákazlivá, šíri sa medzi nami rýchlejšie ako chrípka. Je to epidémia, ale nikto nás pred ňou nevaruje. 

 

Prečítajte si aj Toto si “na triko” nedáš!