|
Pre niekoho je to symbol, pre iných spomienka na konkrétnu osobu. V Poľsku sa dodržiava zvyk nechať jedno prázdne miesto pri štedrovečernom stole. Pre pútnika, ktorý by sa unavený cestou chcel u nás zastaviť. Alebo na pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami.
Dlhé roky to bol v mojej rodine len zvyk, ktorý sme dodržiavali tak ako všetci iní. Žiaden pútnik sa u nás nezastavil, aj keď sme mali pre neho prestreté. A dialo sa to v dome mojej babičky a dedka, za ktorými sme na každé sviatky cestovali.
Každý rok som tam zažívala čarovné Vianoce! Moje krásne detstvo! Nikdy nezabudnem na vôňu kompótu zo sušeného ovocia, chuť zimnej odrody jabĺčok, ktoré dedko uskladňoval v studenej miestnosti, aby vydržali celú zimu a ktoré sme si večer krájali pri kachľovej peci. A vôňu pomarančov. Asi poznáte tú vianočnú vôňu pomarančov, ktoré bolo za socíku dostať len v decembri.
Dlho som ako dieťa tomu zvyku s tanierom navyše nerozumela. Nevedela som si na tom mieste nikoho predstaviť. Aký som ja bola šťastný človek!
Keď som mala dvanásť, už som to, bohužiaľ, pochopila a keď som prestierala tanier navyše, robila som to so slzami v očiach. Tak veľmi som si vtedy priala, aby to nebola pravda. Aby babička vošla do izby. Aby povedala, že preto tu tak dlho nebola, lebo práve odbehla do pivnice doniesť zimnú odrodu jabĺčok a pomaranče. Veľmi som si želala, aby to miesto obsadila. Aby si na svojom tanieri odkrajovala z toho jabĺčka, z tej zimnej odrody a aby pomaranče rozdeľovala na mesiačiky.
Po niekoľkých rokoch sme so sestrou prestierali štedrovečerný stôl a bolo nám do plaču za dedkom. Časom za otcom. Za mamou. Prestieranie pre mamu, keď odišla, bolo asi najsmutnejšie. Veď ešte pred chvíľou tu sedela, jedla z toho taniera, používala ten príbor a chystala všetky dobroty. Vždy hovorila, že kým je mama, sviatky majú byť u mamy!
Prečítajte si
Ten prvý rok po tom ako odišla bol najťažší. Veľmi sme sa toho so sestrou báli. Či vôbec budeme vedieť zopakovať to všetko, čo ona dokázala. Až vtedy som pochopila, že bola čarodejkou! Ako to zvládala v malom bytíku, ktorý mal 39 metrov štvorcových? Všetci sme sa tam pomestili: mama, my so sestrou a s manželmi moja krstná a ďalší, ktorých mama pozývala. Ako to vedela naplánovať, že všetko bolo nachystané práve na v ten moment, keď sa na oblohe objavila prvá hviezda? A všetko bolo teplé, chrumkavé. Ideálne.
Ta ideálna príprava jedál bola, samozrejme, výzvou, ale nie najdôležitejšiou. Najväčšou výzvou pre mňa a sestru bol pohľad na prázdnu stoličku.
Aby sme to ľahšie vedeli zvládať, na tie prvé Vianoce bez mamy sme sa obklopili rôznymi známymi, rodinou, ktorých sme k nám pozvali. Necítili sme sa tak veľmi osamelé a keď sa človek musí starať o veľa ľudí, je nútený myslieť na iných, nielen na bolesť v srdci.
Mám rada štedrovečernú atmosféru, cítiť v nej radosť, najmä, keď sú v rodine malé deti. No vždy nám pohľad na prázdnu stoličku pripomenie tých, ktorí tu kedysi s nami boli.
Deti mojej sestry ešte tomu nerozumejú. Šťastní chlapci! Vlastne najšťastnejší ľudia na svete, len o tom ešte nevedia. Pre nich je tá prázdna stolička len zvyk a nie symbol straty blízkej osoby. A nech tak tomu bude čo najdlhšie. Všetkým nám želám, bez ohľadu na to, či vo vašich rodinách nechávate prestreté pre osobu navyše, či nie – aby tá prázdna stolička bola pozvaním druhého človeka k spoločnému stolu. Aby sa nikto v našom okolí necítil osamelý. Obzvlášť počas Vianoc. Veď svet je krajší keď sa máme s kým podeliť nielen o zimnú odrodu jabĺčok.
Šťastné a veselé!
Prečítajte si aj Film bez záverečných titulkov
