|
Som na niekoľkodňovej návšteve u mojej kamarátky. Býva v peknom, vkusne zariadenom dome. Tu má každý predmet svoje miesto. Všetko je vyleštené, pekné poukladané. Trochu jej závidím, že dokáže udržiavať sebadisciplínu a disciplínu tak, že všetci členovia domácnosti po sebe upratujú.
Zrejme je dobrá manažérka. A možno aj ona rada upratuje. Veď poznám niekoľko osôb, ktoré pri upratovaní relaxujú a jedna moja známa sa v tom obzvlášť výživa: kupuje si všelijaké upratovacie náradia, len aby bojovala s neporiadkom.
Minule mi s veľkou radosťou ukazovala novinku - pomôcku na umývanie žalúzií – vďaka špeciálnym koncovkám sa prach neudrží v žiadnom kúte. Cha! Pozerala na mňa s úsmevom a zrejme odo mňa očakávala výkrik obdivu. Mám rada poriadok, ale priznám sa, že handra, či špeciálny tepovač ma nevzrušujú až tak, aby som skríkla.
No ale vráťme sa ku kamarátke, ktorú som navštívila. Po niekoľkých dňoch zistím, že pekne uprataný dom je o veľkej, obrovskej disciplíne a ja som už z tej disciplíny trocha unavená. Bojím sa pustiť vodu, lebo na dreze zostanú kvapky. Moja kamarátka sa rýchlo zdvihne, aby ich utrela.
Musí opraviť to, čo je v jej očiach nedokonalé. Keď na chvíľu odložím pohár, hneď ho umyje. O omrvinkách ani nehovorím. Už trocha neviem dýchať. Jej manžel tiež po sebe rýchlo upratuje, ale ona dosť často zdvihne obočie, aby mi potom povedala, že stále musí po ňom upratovať. Keď sa prihovorím za jej muža, pozrie na mňa prekvapene: „To má byť upratané?! Veď to je len rozotrená špina!“.
Raz ma úplne prekvapí, keď povie, že by najradšej žila sama. „Vieš, nikto by mi nešpinil, nemusela by som po nikom upratovať, nič pre nikoho chystať,“ vyhlási. Neverím vlastným ušiam. Veď to nie je normálne, aby poriadok zaclonil radosť zo spolunažívania s niekým, koho máme radi.
Alebo sa mýlim? A hneď si spomeniem na kritický prípad istej známej, ktorej mama sa musela z chorobného upratovania liečiť. Farmakologicky a terapeuticky. Ona bola proste upratovaním posadnutá! U nich doma vládla laboratórna čistota. Všetci sa po návrate domov povinne nielen vyzúvali, ale dávali si dole ponožky. V tejto domácnosti sa nesmelo piecť, lebo z práškového cukru a múky sa práši. O zomletí kávy ani nehovorím.
Všetci si museli každý deň umývať vlasy, aby mohli vstúpiť do spálne. Práčka bola spustená takmer stále. A po návšteve sa tepovali koberce. Až k nim po nejakom čase návštevy prestali chodiť. Izolácia.
Chorobné dbanie o poriadok priviedlo k izolácii nielen všetkých členov rodiny, ktorí boli týraní matkou, ale aj k izolácii s okolím. A akékoľvek požiadavky členov rodiny, aby sa matka nevenovala upratovaniu prehnane, končili jej návalmi zlosti a agresie. Čo je zaujímavé, ona ako obeť vnímala seba, lebo to ona musí upratovať, čo nikto iný neurobí. A keď urobí, nebude to dosť dobré. No zároveň sa cítila pánom situácie – všetko kontrolovala.
Bože, dúfam, že moja kamarátka k tomu nespeje. Chvíľu sa ešte rozprávame, pripomínam jej, že ma fantastickú rodinu, super manžela a že niekedy stojí za to, nechať riad neumytý a tešiť sa z toho.
Možno je to o jej momentálnej únave, utešujem sa. Veď mala pracovne náročné obdobie. Čaká na dovolenku, tak sa snáď zrelaxuje a potom to bude vnímať inak.
„Ale čo ty chceš nabádať ľudí, aby žili v neporiadku? Keď niekto rád upratuje, tak to nemôže byť na škodu,“ reagujú podaktorí. Áno, jasné, mojím cieľom nie je nabádať k lenivosti. Ale, keď sa tak venujem tejto téme dlhšie, vidím veľký rozdiel medzi pedantom a niekým, kto je posadnutý upratovaním. Povedala by som, že rozdiel je zásadný, ako medzi kreslom a elektrickým kreslom, lebo každá závislosť - na alkohole, internete, či upratovaní - vedie k sebazničeniu.
Prečítajte si aj Nedokončený rozhovor s mamou
