|
Ja by som chcela mať perfektnú pamäť. Takú, že by som hravo zvládla naučiť sa akýkoľvek cudzí jazyk. Pri rozhovoroch s cudzincami by mi vety plynuli z úst rovnako, ako keď hovorím po slovensky a nemusela by som každé slovíčko ťahať až z päty. Bolo by perfektné cestovať a všade všetkému rozumieť. Môcť sa s každým porozprávať. Pochopiť slová každej piesne, ktorá prvýkrát zaznie v rádiu a všetky filmy môcť pozerať v originále bez titulkov.
Tiež by som chcela vedieť hrať na klavíri. Nejako som sa k tomu dosiaľ nedostala. Už pekných pár rôčkov to odkladám „na potom“ - keď budú decká trochu väčšie, keď bude menej roboty, viac peňazí, väčší byt… Bolo by skvelé v daždivú nedeľu si poobede uvariť kávu, sadnúť s ňou ku klavíru a nechať prsty len tak tancovať po klávesoch.
Zišli by sa aj rýchlejšie nohy. Ráno mi zase ušiel autobus. Lýtka (aj pľúca) si to budú pamätať ešte aj zajtra.
No a bolo by fajn mať aj hlavu plnú nápadov a kreatívne ruky. Keď na fejsbuku vidím, čo všetko sú ľudia schopní vyrobiť z pár kusov látky alebo z dreva či ihličia, aké parádne veci dokážu vyhotoviť z kvetín či ovocia, len tíško závidím. A tie neuveriteľne jednoduché recepty, ktoré z pár ingrediencií vytvoria zázrak na tanieri, perfektne vyzerajúci, voňajúci a lahodný, už ani radšej nespomínam.
Keď v Anglicku požiadali v jednej škole 12- a 14-ročné dievčatá a chlapcov, aby nakreslili dva obrázky - seba teraz a na druhý obrázok seba, keď by mohli čokoľvek zmeniť, dospelí zostali prekvapení. Od dievčat dostávali stále rovnaký obrázok – na jednej strane plnoštíhla postava, na druhej rukatý-nohatý panáčik s telom ako palička. Ak by dievčatá mohli čokoľvek zmeniť, chceli by len jedno – byť chudšie. A to bez ohľadu na to, akú mali pôvodnú postavu.
Chlapci síce tiež kreslili, že by chceli mať svaly, ale ich obrázky boli predsa len variabilnejšie – ak by mohli niečo zmeniť, túžili po viacerých veciach, od peňazí až po magickú silu. Ale dievčatá túžili len po jednom: po štíhlej línii. Tá je pre nich dôležitejšia, než čokoľvek iné. Vidia totiž okolo seba, že dnes oveľa viac znamená ten, kto dobre vyzerá, než ten, kto ovláda cudzie jazyky, hrá perfektne na klavíri alebo má hlavu plnú skvelých nápadov.
Nepamätám si, že by sme my v 12-tich či 14-tich rokoch riešili tučné stehná, tehličky na bruchu (áno, hovorím stále o dievčatách), vyrysované paže či príliš silné lýtka. Dnešné dvanástky to však riešia. Aj keď ich stehná vôbec nie sú tučné a na bruchu nemajú ani gram tuku. Ale hľadia na vyretušované modelky v časopisoch, anorektičky na predvádzacích mólach a nechápu, že to nie sú skutočné ženy.
Môžete im hovoriť, že sú krásne, že majú nádhernú postavu... neuveria vám. Svet okolo nich im totiž stále dáva vedieť, že cenu majú len vtedy, keď sú štíhle. Že žiadny ich životopisný údaj nie je dôležitejší ako BMI (body mass index). Napokon, aj vedecké štúdie už potvrdili, že personalisti si skôr vyberú štíhlu ženu ako tú s nadváhou, kým pri mužoch ich postava vôbec nezaujíma.
Možno sa potom čudovať tomu, že jediné, čo by si malé ženy zaželali od zlatej rybky, je štíhla postava? Asi ani nie...
Prečítajte si aj V Hollywoode sa už negumujú len vrásky
