|
Pamätám si ako voľakedy, keď ešte Slovenskej národnej strane lídroval pán Slota, vykrikoval jeho čudný fan club, že v Maďarsku majú vydaté ženy priezviská, ktoré jasne gramaticky hovoria, že patria svojmu manželovi. Že teda ich prikryl vlastnou identitou tak, aby po predchádzajúcej nebolo ani chýru. Napríklad. Ak sa chlap volal Tóth János, jeho milá sa po svadbe volala Tóth Jánosné. Akože Jánošova žena.
Dnešní Maďari také niečo asi nepoužívajú, no ako tak pozerám, s našimi menami tiež nie je všetko s kostolným poriadkom. Čo sa teda týka nejakej rodovej rovnosti alebo čo. Nehovorím, veď ženy si manželove meno celkom povinne dať nemusia, v podstate to mnohé robia s radosťou, avšak, ak sa niekto po svadbe volá Erika Kostelníková, tak to značí jediné. Že patrí nejakému Kostelníkovi. Môže to byť, samozrejme, aj otec, dievčenské meno máme tiež s koncovkou „ová,“ patriť vlastnému otcovi ma však nijako netrápi. No patriť človeku, s ktorým sa teoreticky alebo veď aj prakticky môžem rozviesť a priezvisko zostane, ako nepravda-nepravdúca, je rozdiel.
Keď ľudia spolu chodia, keď si láskou stískajú ruky a snažia sa byť čo najbližšie a najdlhšie jeden pri druhom, často si vravia slová: Si len môj, som len tvoja, navždy chcem patriť iba tebe... Svadbou sa však mnohé zmení a to veru aj vo vzťahoch a niektorí neskôr nielenže nestískajú jeden druhému ruky, hovoria si dokonca slová, ktoré s láskou nemajú nič spoločné. A meno zostane aj po rozvode, lebo hoci sa ho ženy môžu úradne zbaviť, poväčšine tak neurobia. Pretože spoločné dieťa by malo možno aj psychický problém. Že mamička sa odrazu volá celkom inak ako ono. Poznám dokonca také prípady, keď si žena po rozvode nájde iného partnera, zoberú sa, a ani sa nenazdá, vláči pri svojom prvom mene odrazu dve priezviská cudzích mužov. Ako k tomu príde vlastný otec, neviem.
Netuším, ako tento stav vyriešiť. Všimnite si, že nepíšem problém, pretože predpokladám, že možno aj dvom tretinám žien vôbec neprekáža, že sú vlastne majetkom svojho muža. Je to pre ne také prirodzené, ako v sobotu poupratovať, napiecť, navariť, požehliť a priniesť ležiacemu manželovi na gauč pivo.
Netuším teda, ako tento stav vyriešiť, zmeniť. Tak, aby sme boli korektní k manželke, ako k svojprávnej bytosti, ako k rovnocennej partnerke, aby sme boli korektní k jej otcovi, darcovi jediného skutočného a pôvodného priezviska.
Myslím si, že jazykovedci premýšľajú o mnohých gramatických slučkách, táto, zásadne obsahová, ich však netrápi. A to ani nikoho, hoci sa niekedy medzi partnermi stanú ešte iné veci. Napríklad, budúca manželka si chce nechať svoje dievčenské priezvisko, partner však urobí scénku: Ty ma neľúbiš naozaj, ty nechceš byť celkom mojou. Žena napokon ustúpi a už má aj v občianskom zmenu priezviska. Premenovanie so všetkým, čo k tomu patrí. Potom sa stane, že o rok-dva stretnete niekoho s rovnakým priezviskom, ten sa k vám veľmi hlási, vy však vôbec netušíte, o koho ide. Pretože manželovu rodinu, myslím tým celú, nespoznáte možno do konca manželstva.
Maďari nie sú o nič starosvetskejší, ako my. Naše „ová“ na konci priezvisk slovenských manželiek je toho pre mňa veľmi dobrým dôkazom!
Prečítajte si aj Špióni v MHD
