Sedela som v čakárni u lekára a, logicky, čakala, kým sestrička povie moje meno. Čas som využila tradične, a to sledovaním či pozorovaním ľudí. Na celú budovu hralo moje obľúbené rádio, tak som si chvíľu skrátila aj tým, že som práve vysielajúcemu moderátorovi napísala smsku, že ho počúvame. Samozrejme, nenechal to bez povšimnutia a hneď nás pozdravil.
Poznatok číslo jeden, ktorý si z čakárne odnášam, ľudia nevnímajú svoje okolie. Pozdravil nás do čakární, aj do tej jednej konkrétnej, pridal múdry citát o baciloch a skladbu. Nikto ani len brvou nepomohol. Ľudia s vlastnými myšlienkami. Vlastným svetom. Premýšľajúci nad odberom krvi, mliekom, ktoré treba dokúpiť, mejlom, ktorý sme zabudli odoslať.
Ako som tak sledovala dvojicu oproti, došlo mi to. Otcovia, ktorí v detstve s láskou nosili svoje dcéry k lekárovi, na krúžky, do školy i všade tam, kde sa dcérenky bez vodičákov ako malé dievčatká nevedeli dostať, sa k týmto milým povinnostiam vracajú aj po rokoch. Keď podávajú pomocnú ruku dcére, ktorá sa medzičasom stala matkou. Hneď som si spomenula na všetky tie v mojom okolí, ktoré bežia k zubárke, lekárke, po predpis, rýchly nákup len vtedy, keď im má kto postrážiť dieťa. Potom nastupuje tatko, zväčša už na dôchodku, alebo v deň voľna a s láskou všetky tieto povinné jazdy s dcérou obehá. Vráti sa tak v čase, kedy bola dcéra na rodičov odkázaná. Krásny teleport rýchlej doby.
Nevidím na tom nič zlé, neviním z toho mužov, ktorí na to nemajú práve čas alebo z práce nemôžu, neprekáža mi takáto pomoc. Možno je to práve cesta, ako sa niekedy vrátiť späť. Otec sa cíti pyšne, lebo je stále potrebný. Dcéra nachádza obrovskú pomoc. A rodinné puto sa tým prehlbuje.
.
Prečítajte si aj Spálňa všetko vyrieši!
