„Predstav si, že som bola na svadbe, ktorej sa zúčastnil zvláštny manželský pár,“ povedala mi moja známa z Poľska a popísala, ako vyzerali: boli oblečení do nemoderných šiat, ona mala trvalú, on – fúzy a prehadzovačku skrývajúcu plešinu. Až potom sa dozvedela, že tí ľudia sa rozhodli žiť tak ako za socíku. Bol to jeho novinársky projekt, ktorým chcel sledovať, akou transformáciou prešlo Poľsko od roku 1989.

Pred tým ako sa Witold Szabłowski preniesol do socíku, začal hromadiť veci z tamtých čias, ako napríklad malú fiatku, kazeťák, písací stroj, telefón s cíferníkom, oblečenie. V zime napríklad nosil ťažký kožuch po dedkovi. Aj jeho manželka sa rozhodla, že sa s dcérkou zapoja do projektu. Nekupovali jedlo v hypermarketoch, ale ho „zháňali“ tak ako to bolo za komunistov v Poľsku. Paradoxne jedli zdravšie, ako ostatní, lebo sa zásobovali priamo u poľnohospodárov. Z jedálnička vyčiarkli banány a iné exotické ovocie. Pomaranče len na Vianoce. Ona namiesto vložiek používala obyčajnú vatu. Nemali ani mobily, ani počítače.

Pred nedávnom sa mi podarilo s týmto novinárom stretnúť a porozprávať sa o jeho nezvyčajnom projekte. „Naši známi vedeli, že keď nie sme doma, nie je s nami žiaden kontakt,“ popisoval Witold Szabłowski život bez mobilu, odkazovača, internetu. Ale paradoxne práve vtedy mali viac kontaktov so známymi, s ktorými sa začali pravidelne navštevovať.

Samozrejme, počas trvania projektu Witold pracoval - písal články. Nie na počítači, ale na písacom stroji. Keďže nepoužíval internet, všetky informácie si vyhľadával a overoval v knižniciach. Výsledok svojej práce nosil do redakcie na papieri, čo jeho šéfa vytáčalo. „Samozrejme, čakal som na jeho reakciu, aby som ju potom mohol popísať v reportáži,“ vysvetľoval.

Zaujímalo ma, aký bol návrat do súčasnosti. „Fantastický! Keď som napísal na facebooku, že som späť, hneď som dostal sto lajkov, známi ma vítali, ako keby som zmŕtvychvstal,“ popisoval novinár.

Vedela by som takto prežiť nejaký čas? Pýtala som sa sama seba, keď som sa po stretnutí vracala vlakom domov. Zámerne som nevyberala mobil z vrecka, nesurfovala na internete, ako všetci okolo mňa. Krátky odvyk.

Čo ja viem? Možno aj áno, ale určite by to neboli najľahšie dni môjho života, lebo človek si už zvykol na všetky vymoženosti dnešnej doby. Obzvlášť skutočnosť, že by som bola v tomto svete ojedinelá, tak ako Szabłowski, ktorý mal dojem, že všetci žijú v Tuzexe, len on a jeho rodina sú v inej galaxii.

Svet išiel veľmi dopredu. Dnes máme k dispozícii modernejšie, funkčnejšie predmety. Tie nám pomáhajú žiť, zrýchliť, zefektívniť. No niektoré z nich sú ako pasca, ktorá nás môže ubrať o slobodu.

Práve na slobodu poukázal Szabłowski. Počas realizácie projektu prežil viackrát pocit absolútnej slobody. Napríklad vtedy, keď bol na stretnutí s kamarátmi pri mori. Každému z nich zvonil mobil. Každého ubral radosť zo stretnutia. Jeden sa od manželky dozvedel, že dieťa ma teplotu, druhý musel rýchlo zapnúť počítač a dokončiť svoju prácu a tretí inštruoval niekoho po telefóne, čo musí spraviť. „Len ja som sedel na pláži, pozoroval západ slnka, počúval šum mora a úplne som si túto chvíľu užíval,“ popísal Witold.

Zaujímavé, veď ľudia za socíku o slobode snívali. Za slobodou utekali na západ s nasadením života a Szabłowski zažil slobodu „návratom“ do socíku!

Dnes žijeme v slobodných krajinách a predsa.... o slobode snívame. Možno je to návod, ako na to, aby sme tú slobodu pocítili. Manželia Szabłowski ukázali, že offline sa dá žiť aj pol roka. Žeby na cestu k slobode stačil jeden gombík? Nuž, stlačiť ho sa niekedy zdá ťažšie, ako preskočiť plot s ostnatým drôtom.

.

Prečítajte si aj Nasrdený Donald, nasrdený Robo a im podobní