Čoraz viac počúvam v poslednom čase pri telefonických rozhovoroch s kamarátkami: „Ty to nevieš pochopiť, tebe nemá kto doma rozhádzať veci, ty máš vždy všetko rýchlo upratané!“ alebo „Ty nemáš taký finančný stres ako ja, lebo ak by si prišla o prácu a majetok, má ťa kto prichýliť.“ Ak na to nejako reagujem, snažím sa vecne argumentovať alebo povzbudiť, tak väčšinou počúvam ešte ďalšiu spŕšku, na ktorú už potom nemám chuť reagovať.
Potom mi napadne, či je to naozajstné kamarátstvo, keď sa druhá strana neopýta, ako sa máš, čo máš nové.... Je to asi tak, že nežijeme v ľahkej dobe (apropos ktoré obdobie bolo ľahké?), ale stále sa mi zdá, že v mnohých ohľadoch sme strojcami vlastného šťastia. Áno, môžeme sa zobudiť ráno s boľavým chrbtom či hrdlom, môžeme sa cítiť na figu, ale nie je to aj trochu od nás, ako si poskladáme mozaiku svojho každého dňa, ktorý žijeme?
Často nemáme odvahu zmeniť to, čo sa dá, ale namiesto toho levitujeme v zabehnutých koľajách a nadávame na to, ako nám život dáva facky. Opäť si to viem predstaviť, ako sa niektoré zatvária po týchto riadkoch – nuž, jej sa to povie, takto mudrovať a nevie nič o realite. Realitu poznám veľmi dobre a tiež mi život uštedril pár faciek (ja ich skôr nazývam poučeniami), ktoré ma posunuli ďalej. Taktiež nemám každý deň dobrú komediálnu náladu a neprekypujem misami optimizmu. Ale snažím sa... lebo viem, že ten čas, ktorý tu máme vyhradený, je predovšetkým v našich rukách a keď príde niečo negatívne, je to často záležitosť nášho postoja, ako sa to bude vyvíjať ďalej.
Ak by to aj nedopadlo dobre, tak ten kúsok úsmevu a nádeje nám nikto nezoberie. Veľmi si prajem, aby sme tú zatrpknutosť vedeli odstrániť a žili plnohodnotnejšie. Ak by to fungovalo na princípe mexickej vlny, zrazu by sme na úrade stretli príjemnú pani, v obchode by nám s porozumením ponúkli to, čo potrebujeme, na diaľnici by sme si neukazovali prostredníky a nenadávali by sme do vesmíru na nešťastný život.
Sme však radšej zatrpknutí nemajúc žiadny projekt šťastia alebo aspoň niečoho, čo nám robí radosť. Je móda nosiť stužky pri rôznych príležitostiach, ale ešte možno nik nevymyslel stužku jedného šťastného dňa. A vôbec by sme si ju nemuseli pripnúť na hruď. Stačilo by, keby bola táto stužka v srdci.
Prečítajte si aj Ako sme vyberali škôlku
