|
„Ja som nikdy nikomu neublížila.“ Plynutím spoločne prežitého času rozpriada klbko premnohých rán a škôd, ktoré ona sama utŕžila. To ten pocit nadradenosti, že ostatní sú bombardéry, ja záchranný vrtuľník. Sebaľútosť je typická vlastnosť mnohých, podľa Katky Lachmanovej českej psychologičky, teologičky, spisovateľky, predovšetkým žien. Sú aj muži, čo navodzovaním atmosféry, že ich treba poľutovať, získavajú mnohé výhody. Ak brnknú na strunu citu a empatie, obetavosti a sestersko-bratskej lásky. Pričom im rovnaká struna v arzenáli chýba. Dnes však nechcem o osobnostiach manipulátorov. Nebudem ani o ich obetiach a spôsoboch znovu nadobúdania stratenej rovnováhy.
Idem o odpúšťaní a zmierení. Rok sa snažím prekabátiť svoju sovu, že dokáže byť škovránkom. Zaspávam zavčasu. Únavou. Budím sa priskoro. Jedinou, okrem počítania oviec, myšlienkového písania, premýšľania nad prácou a povinnosťami, či bezduchého pozerania do tmavého stropu, bezpečnou činnosťou pre pokojný spánok ostatných v dome, aj moje slabnúce oči, sú slúchadla na ušiach a prednášky.
Objavila som skvost práve od spomínanej Kataríny. Je o prekážkach v odpustení a zmierení. Je o tom, že práve odpúšťanie a zmierenie sú povinným predmetom pre všetkých kresťanov. Zvýrazňujem – kresťanov. Všetci poznáme hlášku, že sedieť v kostole nestačí, že aj do garáže chodíme a Passatom sa nestaneme. No, chvalabohu!
S odpustením je to akosi ľahšie. Človek si vystačí aj sám. A ani s tým „ubližovaním“ to nie je žiadna veda. Sme zranení z detstva, máme komplikované vzťahy, náročné deti, rôzne pracovné podmienky, zvláštne povahy a preto príde akosi ľahšie hodiť bolesť z neuzdravených podráždených rán na iného. Potom stačí usmievať sa a chrliť energiou, dávku tabletiek od bolesti nevidno, a závisť v okolí je vyburcovaná až do nepríčetnosti. Stačí šikovnosť, pracovitosť, angažovanosť, zvýšenie platu, a pocity krivdy u ostatných sú na svete. Pozdraviť ráno na zastávke a milo sa prihovoriť mládencovi, ktorý má mimochodom pre nenávisť práve zdravenie sa zakázané, a na hlavu padajú obvinenia zo šikany.
Mohla by som pokračovať ľahkým oblečením v horúcom tropickom lete a vinou za zvádzanie, nenaplnením túžby vášňou plného a tresknutie bránou, požiadaním o úpravu povrchu miestnej cesty a úvahy, ako tú komunikáciu vyňať z verejných statkov, lebo žiadne nové hlasy v ďalších voľbách neprinesie, novým jazdeným autom v garáži a zelenenie závisťou, blogom, v ktorom sa nájdu, a následné osočovanie za udavačku na verejnosti, netreba.
Prečítajte si
Rovnako sa netreba ani cítiť vinovato za nepríjemné stavy iných, ak si ich privodili sami a len sami ich môžu aj poslať preč. A podobne tiež sa nevyžaduje zotrvávať na miestach a vo vzťahoch, kde už „škodíte“ len a len svojou prítomnosťou, jedinečnosťou. Miluj blížneho ako seba samého.
Na zmierenie treba oboch. Sebareflexiou oboch. Pokorou oboch. Priznanie, uznanie aj odpustenie. Iba po takto dokonalom a náročnom procese zmierenia môžu vzťahy: susedské, manželské, súrodenecké, nadriadených, kolegov, rodičov aj detí pokračovať bezbolestne a užitočne.
Odpustenie a zmierenie je povinným predmetom pre každého kresťana. Tak ako, už sme sa naň aspoň zapísali? Alebo pri budúcom sčítaní vyzlečieme dresy tímu, za ktorý svojím reálnym životom vonkoncom nekopeme?
Prečítajte si aj Sťahovanie mi otvorilo oči: Drobnosti, na ktorých záleží!
