|
„Máš tu také kruhy pod očami," povie mi dcéra a prstíkom mi prejde po tvári.
„To mám z nevyspatia," zašepkám a zívnem.
„Prečo si nespala?" pýta sa ďalej.
„Asi zo stresu," poviem jej.
„Prosím ťa, z čoho už len ty môžeš mať stres?" povie tónom mojej mamy a zvesela sa zasmeje.
Takmer sa rozrevem. Sedíme pred dverami detskej onkologickej ambulancie.
Na tie dni by som najradšej zabudla. No každoročne mi ich pripomenie októbrový dážď, vietor a zubaté slnko. Keď mi pod nohami zašuští lístie a v meste sa objavia prvé búdky s pečenými gaštanmi, vždy si na ne spomeniem, asi aby som nezabudla, aké ľahké je dostať sa na druhú stranu.
Dcéru občas zabolela hrudná kosť. Nič vážne, len sem-tam zacítila slabú bolesť, ktorá zas veľmi rýchlo prešla. Nebolelo to na dotyk, ani pri zvýšenej fyzickej námahe, ani v spojitosti s prehĺbením dýchania či zadržaním dychu. Vyšetrovala som, či sa neudrela, či zle nespala, či do nej na telesnej nehodili loptu. Pár dní sme bolesť sledovali - či sa objaví ráno, či večer, či po jedle, či pred jedlom. Zisťovala som, či sa dcéra prestane pri nej hrať, alebo jej nijako nebráni v činnosti. Obe sme zhodnotili, že to bude len nejaká „blbosť", ktorá prejde. Neprešla. Postupne sa objavovala čoraz častejšie a silnela. Tak sme šli k lekárke.
Netrúfla si hádať, čo by to mohlo byť, ale v medicíne sú vraj všelijaké prípady. Spomenula si na raritný prípad dieťaťa, ktoré skočilo do piesku tak nešťastne, že si bradou nalomilo hrudnú kosť. Uf, to sa vážne dá? Moje dieťa sa však zaprisahávalo, že nič čudesné nestváralo. Pre každý prípad sme skončili na chirurgii.
Ako strašne sa mi nechcelo čakať pred chirurgickou ambulanciou! Mala som pocit, že sme tam úplne zbytočne. Mohla som radšej sedieť v robote a makať, nech to nemusím robiť večer. Namiesto toho som neustále pozerala na hodinky, usmievala sa na batoľa s nohou v sadre, cez okno pozorovala vonku ubiehajúci deň.
Keď sme sa konečne dostali na rad, zrazu šlo všetko strašne rýchlo. Röntgeny, počúvanie hrudníka, prehmatávanie, obzeranie. Obzeranie a zase obzeranie. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu, mysľou som stále bola pri svojej práci. „Halóooo, pani doktorka, tak bude to už....?" súrila som ju v duchu.
„Je to tu nejaké veľmi prekrvené," ukazuje mi žilky, ktoré sa zbiehali k jednému miestu. Dcéra je ruka-noha, biela priesvitná pokožka, na tých žilkách sa mi nevidelo nič zvláštne. Má ich tam stále, asi...
„Len pre istotu, vybehnite hore na onkológiu, nech sa na to pozrú aj oni."
Prosím? Šibe jej? Čo? Kam? Prečo?
„Kam ideme?" pýta sa dcéra za dverami ambulancie. „Ešte k jednej doktorke. Len ťa pozrie, nič sa neboj," poviem jej. „Ja sa nebojím," nechápavo na mňa pozrie. Aha, to len ja som už dototo až za ušami…
Nasledovali vyšetrenia. Ultrazvuky, odbery krvi. Srdce, pľúca, brucho... Všetci boli milí, veľmi pedantní a vždy s úsmevom mi oznamovali, že z ich strany je všetko ok.
Už som sa neponáhľala, už som nemyslela na robotu, už ma nezaujímal za oknom ubiehajúci deň. Keď aj posledné vyšetrenia krvi dopadli dobre a lekári vylúčili onkologickú diagnózu, mala som chuť vybozkávať každého, koho som stretla. Od lekárky, cez bufetára až po šoféra autobusu, ktorý nás viezol domov.
Keď som prišla domov, ako prvé som zvýšila sumu na trvalom príkaze, ktorý každý mesiac posielame Dobrému anjelovi. Bola som taká šťastná, že som na druhej strane barikády, ako nikdy v živote. Šťastná prešťastná, že môžem tých pár drobných niekomu posielať a nemusím ich prijímať.
Od toho dňa, keď si podávam lotto a snívam o tom, ako vyhrám milióny, vždy viem, kam by šla veľká časť výhry. Pretože už viem, aké ľahké je dostať sa z jedného brehu na druhý. Tam, kde už máte more času a predsa sa bojíte, že sa vám kráti čas...
Prečítajte si aj Po čom túžia malé ženy
