|
V posledných rokoch sú vianočné sviatky akési rýchlejšie. Rýchlo prídu, chvíľu tu pobudnú a zrazu je po nich. Akoby ani neboli. Akoby sa nám iba zdali.
Ešte pred mesiacom by som bola povedala, že Vianoce sú ďaleko. Statočne som odolávala vianočným reklamám v médiách, prichádzajúcim už pred Dušičkami. Ofrflala som ich, že sa zbytočne ponáhľajú, a bolo dobre. Veď ešte je na radovanie sa z vianočných sviatkov čas. Toľko času!
Táto nálada sa ma držala aj dva týždne pred Štedrým dňom. Pomaličky som však začínala uvažovať nad tým, čím by som členov rodiny a známych potešila, čo by im urobilo radosť. Stále to však bolo o každodennom kolobehu, povinnostiach, o tom, čo treba alebo by sa malo urobiť. A dni leteli.
Týždeň pred Vianocami som si uvedomila, že by bolo vhodné zohnať aj zvyšok darčekov, aby som sa vyhla tomu najväčšiemu predvianočnému stresu. Stálo to dosť síl, ale podarilo sa. Ešte stále to však neboli sviatky. A ani teraz nie sú, aspoň nemám ten pocit.
Je takmer symbolických o päť minút dvanásť, no Vianoce akosi chýbajú. Nie je sneh ani chlad, pripomínajú ich iba vysvietené okná a priečelia budov. A ešte vianočné stromčeky v obývačkách či tradične preSantované filmy. Kdesi vzadu v hlave však už svieti kontrolka s nápisom „Je to tu!“. Asi má však slabé batérie, keďže dopredu sa jej svetlo nedostalo. Veď je deň ako každý iný, či nie?
Keď sme boli deti, vianocovať bolo jednoduchšie. Deti veria, že toto obdobie je ideálne, že všetko je čarovné. Pred Štedrým dňom treba hľadať darčeky, v obývačke zo dňa na deň narastie stromček a koláčov nikdy nie je dosť (ani keď je z nich človeku už úplne zle). Ako dospelá sa už na sviatky dívam inak. Vidím, že ešte počas 22. a 23. decembra vládnu v rodine skôr pracovné povinnosti než radosť. Že naháňanie sa za darčekmi sa stáva športom. Že potešiť blízkych je čoraz ťažšie, pretože už neviete, čo pre nich máte vymyslieť. A že stromček sa zo zásady ozdobuje na poslednú chvíľu.
Napriek tomu sa snažím v sebe zachovať aspoň kúsok tej detskej radosti a pripomenúť si tie pravé hodnoty. Každý rok sa vytešujem z niečoho iného. Raz je to záclona ozdobená drobnými snehuliakmi, potom vianočná ruža. Tento rok som si Vianoce pripomenula knihou. Príbehom, ktorý má už desiatky rokov, no napriek tomu je nesmrteľným. Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. To je môj tohtoročný kúsok Vianoc.
Prečítajte si aj Dobrodružstvo menom dospelosť
