|
Jedno ráno ešte v roku 2014 som sedela v práci za svojím obľúbeným pracovným stolom a príjemnú chuť mojej rannej kávy mi kazil intenzívny nutkavý pocit, že silno a okamžite potrebujem reset. Hocijaký, ale reset. Odvtedy ma už postretli aj oveľa horšie nálady a obdobia, ale tam kdesi v tom okamihu sa začal môj malý osobný príbeh o začatí prekonávania vlastných strachov. Pri poslednom dúšku mojej rannej kávy sa mi totiž nečakane pritrafila darčeková poukážka na tandemový zoskok padákom. Uf, spadla z neba?! Priala som si predsa reset. O takom (na môj vkus šialenom) som síce ani nesnívala, ale ak sa tak stalo, asi to presne tak má byť.
Dva roky som váhala a pravdupovediac - uľavilo sa mi pri každom objektívnom či subjektívnom dôvode, ktorým som mohla "ospravedlniť" odklad zoskoku. Chcela som to, aj som sa bála. Dokonca som rozmýšľala, že poukážku ďalej darujem. Ale keďže som to evidentne dostala zhora ako odpoveď na moje žiadosti (sťažnosti?), mala som za to, že to jednoducho bez debaty musím dať.
Navyše, znova prišiel čas, keď som spomínaný reset potrebovala snáď ešte viac ako v to ráno, keď som frflala pri svojej rannej káve. Zrazu, ani neviem ako, som pozbierala odvahu dopracovala som sa k termínu. Pevnému, nemennému. Už som so sebou nechcela na tú tému diskutovať.
Povedala som si, že ak podstata rozvoja osobnosti spočíva v prekonávaní vlastných strachov, tak začnem asi jedným z tých mojich najväčších. (Vyrastala som síce na 11.poschodí paneláku, ale po pôrodoch mojich dvoch detí sa vo mne nejak nešťastne vyvinula fóbia z výšok, najmä u rôznych konštrukcií, keď si vidím pod nohy. Prvýkrát som to identifikovala tackajúc sa na Petříne a tá istá nevoľnosť ma znova prekvapila pri pracovnom "výstupe" na len 29 m vysokú prešovskú Vodárenskú vežu.)
V noci pred zoskokom som spala dobre, počas cesty na letisko aj celej prípravy som mala pocit, že som v pohode... až kým sa v dvojplošníku vo výške 3000 m nad Košicami dokorán neotvorili dvere... Spoza zatvoreného okienka to ešte bolo pre mňa ako-tak prijateľné, navyše som stále cítila sedadlo pod zadkom a pevnú podlahu pod nohami. Ale otvorené dvere a pohľad na nášho fotografa a kameramana v jednom, ako sa z nich vykláňa a preskúmava situáciu vonku, vo mne spustil taký ťažký pud sebazáchovy, že keby nebolo toho, že som v tej chvíli už bola zbavená slobodnej vôle (rozumej - zavesená hákmi a popruhmi na môjho profesionálneho súpútnika), sama by som ten krok do prázdna nikdy nedala. Ani moje ratio - vidiac tú nekonečnú hĺbku podo mnou - si v tej chvíli nechcelo dať povedať, že to, čo práve robím, nie je dobrovoľná samovražda. Teórie, že strach je len obsah našich myšlienok, ktorý vieme vedome modifikovať, sa v tej chvíli nijak nedali zaviesť do praxe.
Na zlomok sekundy ma napadlo, čo povedal Jób: "Čoho som sa obával, to ma postihlo." Potom som prepla mozog na "standby", zavrela oči, neschopná pózovať na vonkajšej plošinke čakajúcemu fotografovi (podľa návodu som sa mala usmievať a kývať, aby som mala dobré fotky:-), zavesila som celou váhou v nacvičenej polohe sa na svojho súpútnika a odovzdala sa osudu. A perfektnému, šialenému 40-sekundovému voľnému pádu. Adrenalín, ktorý mi inak ešte dve hodiny po zoskoku nedovolil normálne fungovať, mi musel vychádzať von ušami. Ušami, ktorými búšil hluk z tej obrovskej rýchlosti. Bolo to divoké. Potom sa otvoril padák, čo bol okamih trošku neblahý pre môj citlivý žalúdok, a my sme príjemne (ja už aj s troškou nadobudnutej istoty) klesali ďalej k našej rodnej hrude, kde ma (po pristátí šmykom na zadku) vítali moji najbližší s objatiami, gratuláciami a foťákmi.
Sama som si blahoželala, že som v tom lietadle necúvla. Bol to skutočne neskutočný adrenalínový zážitok a ako bonus mal na mňa ďalekosiahle pozitívne vedľajšie účinky. Stále keď si spomeniem na ten intenzívny strach o holú existenciu vo dverách dvojplošníka 3000 m nad zemou, poviem si, že moje malé strachy by predsa len nemali v takej veľkej miere ovplyvňovať môj život. A že keď som prekonala tento, o to skôr musím zvládnuť tie malé.
Navyše, kdesi som čítala, že človeku sú vraj vrodené len dva druhy strachu: strach z pádu (hehe:-) a strach z hrozivých zvukov. Všetok ostatný strach je len výsledkom nepriaznivých vplyvov okolia.
Prečítajte si aj Ženy milujú víno. Niektoré vo veľkom
