|
Stará sa o mentálnu prípravu trenčianskych futbalistov, hádzanárok i hokejistov rôznych vekových kategórií, v minulosti s ním spolupracovali viaceré známe športové mená. Športovcov učí, ako sa vyrovnať s obdobiami, v ktorých nepodávajú práve ideálny výkon. Podľa mentálneho trénera Michala Kopčana sú takéto obdobia prirodzené v živote každého človeka a netreba s nimi bojovať.
Aký veľký podiel má na výkone športovca jeho mentálne nastavenie?
„Rád používam pomer 95 percent k 5 percentám. Keď je športovec v tréningovom procese, záleží na tom fyzickom. Keď však ide na súťaž, tak sa pomer otáča, toho mentálneho je 95 percent a fyzického 5 percent, pretože všetko už má natrénované.“
V čom konkrétne spočíva vaša práca?
„Klienti za mnou prichádzajú z rôznych dôvodov. Mávajú napríklad veľký stres zo zápasov či pretekov, strácajú počas súťaží koncentráciu, pociťujú rôzne tlaky z externého prostredia, prípadne chcú svoj výkon posunúť na vyššiu úroveň. Tých dôvodov je veľa. Častým problémom je, že v tréningovom procese je športovec schopný podať optimálny výkon, ale v zápase nie je schopný ho zopakovať.“
Pracujete s klientmi dlhodobo alebo je to skôr jednorazové?
„Je to individuálne, závisí to od požiadaviek klienta aj od konkrétneho športu. Niekedy stačí pár sedení a problém je vyriešený.Napríklad, keď príde klient a povie, že má pred zápasom stres, tak tam niekedy stačia tri-štyri sedenia a je to vybavené. Klienti často za mnou ani nemusia prísť do kancelárie, veľa ráz konzultujeme cez skype alebo cez telefón. Mám však aj dlhodobých klientov, s ktorými pracujem rok, prípadne aj dlhšie. U nich už nejde o konkrétny problém, ale o posúvanie výkonnosti z toho mentálneho hľadiska.“
S hokejistom Zdenom Chárom. Foto - archív MK
Čo je pre vás tým základom?
„Určité porozumenie. Porozumenie, ako si človek vytvára realitu, ako funguje stres a podobne. Človek totiž funguje na istých princípoch. Za tým, že mám napríklad dobrú či zlú náladu, že som v strese atď., za tým všetkým sú nejaké princípy. Tie sa snažím do môjho koučingu zakotviť.Vysvetľujem klientom, akým spôsobom funguje naša myseľ. Máme istú krivku emocionality: keď sme hore, človek je vysmiaty a šťastný, keď dolu, je to naopak. U každého človeka je prirodzené, že emócia sa v čase mení. A je jedno, či som to ja, vy, rekreačný alebo profesionálny športovec. Raz sme dole, inokedy hore, je to prirodzená vec."
Aký vplýva na športovca vonkajšie prostredie?
„Nedávno som spolupracoval s jedným extraligovým hráčom z českej hokejovej ligy. Je strelec, štyri zápasy po sebe však neskóroval a už sa začal ozývať jeho tréner: Už by si mohol skórovať, veď berieš dobrý plat... Začal na neho vytvárať tlak. Avšak, tie tlaky si vlastne vytvárame zvnútra von. To, čo sa deje v externom prostredí, nemá na nás žiaden vplyv, pokiaľ si to nepripustíme.
Vyzerá to síce, že má, ale my dokážeme realitu vnímať len na základe našich vlastných myšlienok. Na základe toho, v akej sme emócii, sa pozeráme na danú situáciu. Navyše, emócie sa nám v časemenia. Vnímame vonkajšiu situáciu, okolnosti alebo osoby zvnútra von, na základe toho, aké máme myšlienky v hlave. Lebo keby to bolo tak, že reagujeme na vonkajšie okolnosti, tak by som musel byť vždy nešťastný z toho, že som neskóroval štyri zápasy. Tak to však nemusí byť.“
Ako sa má športovec v takejto situácii zachovať?
„Deti sú v tomto skvelé. Dieťa si prežíva presne to isté, čo dospelý. Ale v momente, keď má zlú náladu, neanalyzuje emócie. Dospelý začne analyzovať. Chce sa dostať do vrchného stavu, lebo veď, tam by mal byť. Dieťa emócie nehodnotí. Z toho by sme si mohli vziať príklad. Keď sme v spodnej časti, mali by sme byť len pozorovateľom tej emócie, povedať si, že aj toto je v poriadku a najmä, že je to len dočasné.
Nedávno som telefonoval s jedným hokejistom a ten mi vraví: „Mišo, ja som nerozmýšľal, ja som hral.“ To je presne to, čo chcem u tých športovcoch docieliť – minimum osobného myslenia. Aby sa spoliehali na podvedomé procesy, zautomatizované pohyby. Aby nemuseli premýšľať o tom, čo robia, iba to jednoducho robili.
Naša najúspešnejšia tenistka Dominika Cibulková. Foto - TASR/AP
V súčasnosti sa vo svetovom športe presadzujú viacerí Slováci, najmä v individuálnom športe. Peter Sagan v cyklistike, Dominika Cibulková v tenise, Petra Vlhová v lyžovaní... Prišla mladá generácia, ktorá viac vníma tieto veci, ktorá si dá poradiť aj v tomto smere? Cibulková si napríklad po víťaznom Turnaji majsteriek veľmi pochvaľovala pomoc svojho mentálneho kouča.
„Je to asi aj zmenou spoločnosti, jej zmýšľania, ktorá už podporu od mentálneho kouča či psychológa nepovažuje za niečo nezvyčajné. Cibulková spolupracuje s Radkom Ševčíkom, ktorý je v našich zemepisných šírkach jeden z najlepších koučov.
Doba je rýchla, aj preto má človek tendenciu nechať si poradiť od niekoho iného a u športovcov je to nevyhnutnosť. Každý jeden z nás potrebuje občas radu od niekoho nezainteresovaného, od odborníka. Profesionálny športovec je vystavovaný rôznym tlakom. To, že má na to niekedy externú podporu zo strany psychológa, je pre neho len výhodou.
Nehovorím, že je to boom mentálneho koučingu, ale určite mu športovci pripisujú väčší význam. Pretože rovnako, ako sa dajú natrénovať fyzické zručnosti, dá sa natrénovať aj myseľ.“
Peter Sagan. Foto - TASR/AP
V rámci psychológie športovcov sa často spomína pojem sebavedomie.
„Áno, a často sa aj hovorí, že by mali na ňom športovci pracovať. Lenže každý hráč je sebavedomý. Akurát to v určitých chvíľach nevidí. Keď má dobrú náladu, má prirodzené sebavedomie, nemusí robiť žiadne techniky, aby ho budoval. Keď sa necíti dobre, má hlavu plnú myšlienok a pocit, že mu sebavedomie chýba. Avšak hneď, ako sa hlava vyčistí od myšlienok, zlepší sa nálada a sebavedomie sa vráti.
V psychológii je paradigma, že sebavedomie je budované úspechmi. Ja si to nemyslím. Podľa mňa je sebavedomie len produktom čistej a jasnej mysle. Stretávam športovcov, ktorí sú nesmierne úspešní a nie sú sebavedomí. Idú do zápasu a majú stres. Napriek tomu, že v predchádzajúcich zápasoch hrali dobre.“
So sebavedomím tak mávajú problém aj tí najlepší?
„Nedávno som čítal starší článok o Messim. Vyjadril sa v ňom, že niekedy mu pred zápasom z tlaku býva tak zle, až zvracia. A ja si hovorím, Messi? Má schopnosti, je úspešný, je za vodou. Opäť sa mi to potvrdilo, že schopnosti a úspech nerozhodujú o tom, či som alebo nie som sebavedomý. Veď Messi má predpoklady byť najsebavedomejším futbalistom na svete. A predsa to tak nie je. Niekedy ide do zápasu sebavedomo, inokedy nie. Ale vie, že keď sa necíti sebavedomo, je len otázka času, kedy sa to zase zmení.“
Aj najlepší športovci sveta môžu mať problém so sebavedomím. Foto: TASR/AP
O Slovákoch sa zvyklo hovoriť, že máme akýsi syndróm malosti. Keď sledujete svetové dianie medzi športovcami, máte aj vy ten pocit? Sú Slováci akísi zakríknutejší?
„Nedávno som sa bavil s Petrom Jonákom, českým trénerom, ktorý organizuje hokejové kempy. V minulosti trénoval aj Poprad. Desať rokov žil v Amerike, tam trénersky pôsobil. Hovoril mi, že naše deti sú talentované, majú výborné schopnosti, ale ako keby sa z ich hry vytrácala radosť. Idú do zápasu a cítiť, že tam nie je až tak to srdiečko, že si veľmi nedôverujú. Spôsobené je to podľa mňa spoločnosťou a čiastočne aj výchovou.
Neraz deti počúvajú: Ty nevyskakuj! Čo sa tu smeješ, koncentruj sa na zápas! Ešte veľa trénerov to zdravé sebavedomie v mladých hráčoch limituje. Navyše, u nás je ešte stále enormný tlak na výsledky, aj v mládežníckych kategóriách, kde by sa hráči mali športom skôr baviť. Keď to porovnal s deťmi v Amerike, oni akoby mali väčšiu radosť, odhodlanie. Že v zápasoch nemajú čo stratiť, dávajú do nich srdiečko.
Myslím si však, že už sa to trošku posúva. Ako sa mení pohľad spoločnosti na mentálny koučing, mení sa aj výchova. Čím ďalej, tým viac sa aj do povedomia mládežníckych trénerov dostáva mentálna príprava. A keďmá tréner otvorenú myseľ, nechá si poradiť. Opäť je to o individualite, o štýle toho trénera, či je otvorený týmto veciam a chce posunúť svojich zverencov aj po tejto stránke.“
Foto - archív MK
Nedávno ste vydali knihu Myseľ šampióna, ktorá je určená najmä mladým športovcom. V akom veku je vhodné začať s mentálnym tréningom?
.
Prečítajte si aj Michal Brozman: Najdôležitejšia je komunikácia so sebou samým
