|
Ako prvý ponúkame úryvok z knižky nemeckej autorky Marianne Grabrucker s názvom Typické dievča? (ASPEKT 2006). Počas prvých troch rokov života svojej dcéry si tento denník písala mama, ktorej záležalo na tom, aby jej dcéra dostala v živote pestrejšie možnosti, než len byť „dobrým a pekným dievčatkom“.
Marianne Grabrucker podrobne zapisovala príhody a situácie, ktoré zažívala s Hankou, ako aj reakcie svoje, Hankine a bližšieho i širšieho okolia. Jej denník je dodnes významným zdrojom poznania o rodovo špecifickej výchove detí.
19. júl 1983 (1 rok, 11 mesiacov)
Predtým než sa k nám na dovolenke pripojil Martinov otec, odsúvala Elena každú zvláštnu vec na neskôr s poznámkou: „To potom s tebou bude robiť ocko.“ Pritom išlo o také zážitky ako jazda na lanovke, založenie ohňa, veľká horská túra na salaš alebo vyberanie triesky z ruky (ocko je lekár).
Všetky tieto vyberané detské dobrodružstvá sa skutočne odohrali, keď prišiel ocko. Martin potom smel dokonca vyliezť na skalu.
Večer, keď sedíme spolu bez detí, mi Elena ako veci znalá matka — jej dieťa je o dva roky staršie od môjho — vysvetľuje, že u detí približne od štyroch rokov nastupuje absolútne obdivovanie otca. Sama sa čuduje, odkiaľ to majú. Asi to vraj súvisí s oidipovskou fázou. Ja sa tomu po tom, čo som tu zažila, vôbec nečudujem.
Veľa z toho, čo otec robil po celý deň, dávalo podnety na obdiv, ako napríklad hádzanie palice do diaľky a skákanie z veľkých kameňov alebo skál. Elena stále upozorňovala svojho syna: „Pozri, ako ďaleko ocko doskočí (dohodí)...“
Počas všetkých tých dní nepadlo ani slovko o tom, aké úžasne ženské sú rôzne výkony nás žien. Nečudo, že syn vníma v porovnaní s matkou svojho otca ako všemocného a úžasného. S ním môže, skrátka, viac zažívať a podnikať.
„Otec stelesňuje v očiach dieťaťa zákon, silu, ideál a vonkajší svet,“ poúča Winnicot celé generácie rodičov. Matke zostáva každodennosť. Matka má symbolizovať domov a domácnosť. A ženy to aj poslušne robia.
27. júl 1983 (1 rok, 11 mesiacov)
Babička vydá pokyn, aby sme Hanke kúpili letné šaty. Poslúchnem — ideme do obchodu s detským oblečením. Hanka má skúšať. Keď začne vrešťať a nechce o skúšaní ani počuť (sú to jej prvé šaty), predavačka ju obvyklým spôsobom presviedča, aká je krásna, nech sa len pozrie do zrkadla. Pretože mi je dosť jedno, či teraz tie šaty kúpime alebo nie, nepripojím sa k týmto pokusom o prehováranie. Predavačke sa skutočne podarí zavliecť Hanku pred zrkadlo a stlmiť najhorší vresk — hoci nie nadlho. No aj tak Hanka zasa raz naletela na trik s krásou. Kúpime šaty a ideme domov. Teraz sa prebudila aj moja ctižiadosť a chcem ukázať ockovi, aké „krásne šaty“ sme kúpili. Hanka si ich má obliecť. Zasa vreští a vzpiera sa. Šaty sú jej úplne ľahostajné. A tak sa obaja dáme do presvedčovania, veď napokon šatočky stáli šesťdesiat mariek a aj my chceme z toho niečo mať. Presvedčíme ju tým, že suseda, u ktorej často a rada býva, ju bude obdivovať kvôli jej novým šatám a že sa jej určite musí ukázať, aká je v nich pekná. Nato si Hanka šaty oblečie a uteká k susede, ktorá ju náležite poobdivuje. Teraz sa Hanke táto situácia zapáčila, páči sa jej, že ju obdivujú.
Ak toto nie je výchova k márnivosti, k tomu typicky ženskému správaniu, aby dievča robilo niečo kvôli iným, aby sa krášlilo, aby vzbudzovalo obdiv, tak potom neviem, odkiaľ by márnivosť mohla pochádzať. No vrodená nie je určite.
28. júl 1983 (1 rok, 11 mesiacov)
Stále znovu vyzývam Hanku, aby komunikovala s inými ľuďmi. Keď dnes na zastávke električky plakalo dieťa, navrhla som jej, aby šla pozrieť, čo sa deje, a aby ho utešila. Hanka to spravila.
Večer je narodeninová oslava u jednej susedy. Pozvala nás, a pretože viem, že jej sedemdesiate piate narodeniny sa oslavujú vo veľkom, presvedčím Hanku, aby si obliekla šaty a dala koráliky. Vyzerá rozkošne a všetci ju aj obdivujú. Opakovanie včerajšej situácie. Žena sa učí častým cvičením.
14. júl 1984 (2 roky, 11 mesiacov)
Kúpila som v antikvariáte starú detskú knižku pre priateľku, ktorá takéto knihy zbiera.
Hanka si chcela doma knižku pozrieť. Viackrát sme si poprezerali obrázky a prečítali veršíky. Nič zvláštne som si nevšimla, až kým sa Hanka pri jednom veršíku nespýtala: „Prečo tie panie popadajú do priekopy?“
Fakt. Všetci jazdia poriadne — páni, sedliaci, šľachtic — každý, samozrejme, svojím spôsobom. Len panie popadajú do priekopy.
V tejto knižke nachádzam to, čo skonštatovala už Kate Millett — že muž tej najnižšej spoločenskej triedy je ešte vždy spoločensky postavený vyššie než ženy z najvyšších tried.
Tento veršík učí deti tejto životnej múdrosti. Zavrela som knižku, nevedela som, čo mám Hanke povedať, a tak som to uzavrela ako žart. No to bolo odo mňa tiež hlúpe, veď na koho účet sa tu žartuje?
25. júl 1984 (2 roky, 11 mesiacov)
Jurko prišiel celý natešený so svojím rozkošným nákupným košíkom a povedal, že si ho vezme so sebou k babičke, ktorú sa práve chystáme navštíviť.
Keď sme k nej prišli, zareagovala babička takto: „Ach, Jurko, priniesol si si ku mne kufrík s náradím. A práve teraz nemám nič na opravovanie.“
Je jedno, čo chlapec robí alebo čo drží v ruke, v každom prípade sa to interpretuje ako mužský predmet, hoci to často protirečí chlapcovým záľubám. Vedela som, že Jurko jednoducho rád nosí so sebou svoj nákupný košíček, keď ide preč z domu.
17. august 1984 (3 roky)
Bicyklujeme sa s Hankou večer trocha po uliciach. V malej bočnej uličke zbadám veľkú plagátovaciu plochu s vyobrazením nahej mladej ženy, ktorá má ruky spútané reťazami. Vyzerá to, akoby bola zavesená na stene. Tvár mladej ženy nevyjadruje bolesť ani cit — je kompletne nalíčená, pekne učesaná a na perách jej pohráva úsmev.
Som zhrozená a chcem odlákať Hankinu pozornosť, aby si plagát nevšimla. Zbytočne, už ho zbadala a pýta sa: „Mami, prečo je tá teta holá a na rukách má reťaze? Je zlá?“
Počas niekoľkých dní zažila Hanka prostredníctvom médií už dvakrát brutalitu voči ženám. Môžem svoju dcérku vôbec vychovať tak sebavedome, aby jej v hlave neutkvelo posolstvo o žene ako o zotročenej bytosti a aby táto predstava nezohrala úlohu v jej vlastnej fantázii a chápaní seba samej?
Prečítajte si aj Nebuď hulvát!
