Mária Demitrová: Rozprávka mi dáva veľký priestor, aby som si vyriešila aj svoje veci

Kedysi si na podobné pozvania reagovala tak, že nemáš problém podporiť malých pacientov, ale že sa vôbec necítiš ako osobnosť, ktorá im môže rozdávať „rozumy.“ Hovoríš, že si toho ešte v živote nedokázala toľko, aby si si takéto pozvania zaslúžila.

„Ten pocit mám dodnes. Ale keď vidím ako moja prítomnosť deti poteší, tak som si nakoniec povedala dobre a podobné akcie si už naozaj užívam. Aj pred týždňom som bola na jednej besiedke v základnej škole. Diskusia s deťmi o novej knihe ma vždy veľmi nabije. Deti majú totiž úplne inú energiu ako dospelí. Plus do toho ešte tá mikulášska a predvianočná atmosféra. Užívam si to ako dieťa a vraciam sa do svojich detských čias, na ktoré mimoriadne rada spomínam. Prevteliť sa do tých čias a byť na chvíľu dieťaťom a nemať tých 39 rokov, je naozaj fajn. (smiech)“

Záujem o tvoju novú knihu bol veľký, od malých až po známe osobnosti, ktoré prišli podporiť deti do nemocnice. Potešilo?

„Naozaj to bolo skvelé, že tam boli okrem detí aj ich rodičia, či dokonca personál. Bolo to mimoriadne milé. Prišla dokonca aj zdravotná sestra z operačky, ktorá chcela podpísanú knihu pre vnúčatá. Mala som strašne dobrý pocit. Vôbec z celej akcie. Veď to miestami vyzeralo, že nie sme ani v nemocnici, hoci na tých deťom to človek videl. Oni sú neuveriteľní bojovníci.“

Len nedávno si mi spomínala, že máš rozpísanú druhú rozprávkovú knihu a že tvoja mamina už do nej pripravuje ilustrácie. Tak ty si si už asi dala darček pod stromček, keďže kniha je už na pultoch.

„Áno. Veľmi sa z nej teším. Príbehy z Veterníkova sú pokračovaní  Príbehov z Trdelníkova. Druhá kniha sa mi neuveriteľne ľahko písala. Vymyslela som totiž protiklad k mestečku z Trdelníkova, kde bolo všetko utopistické, kde všetko bolo že tip top. Aj zakopané poklady a zázračné veci. Veterníkovo sa však už trápi a je to ťažko začarované mesto, kde slnko odišlo a hlavná postava z Trdelníkova mu ide pomáhať a zachrániť mesto.  Vnútorne som mala taký silný pocit vytvoriť pár kníh. Aj keď som písala básnické zbierky, museli byť dve a pár. Neviem, čo to je, možno nejaký psychologický rozbor by o mne niečo viac povedal (smiech), ale aj pri Trdelníkove som cítila, že musí mať pokračovanie.  Teraz som už taká spokojná, že knihy sú dve a sú to úplné protiklady, aj keď sú veľmi dobrodružné a je v nich napätie.“

Podľa toho, čo hovoríš, že je to pochmúrne zakliate mesto, tak ak to poviem odľahčene, mohli by si to prečítať aj naši politici, nech vedia, ako sa také zakliate mesto dá zachrániť.

„(smiech) Celkovo je v mojich rozprávkach veľa skrytého. Možno to ani rozprávky nie sú. Často totiž do kníh premietnem kus môjho života. Známi, ktorí knihu čítali, hovoria, že my vieme, že to čítame o tebe. V knihách je strašne veľa teba a plus to mesto a ako tá spoločnosť vo Veterníkove funguje a prečo sú tam všetci nešťastní a čo pre zmenu treba robiť, tak to sa dá veľmi ľahko poprekladať.  Keď si to číta dieťa, vidí v tom to svoje. Keď to číta rodič svojmu dieťaťu, tak tam zasa vidí svoje. Rozprávka mi dáva veľký priestor na to, aby som si vyriešila aj ja svoje  veci, len ich zakamuflujem do rozprávkových bytostí.“

Verím ale, že na konci knihy Príbehy z Veterníkova, vyšlo mestu slnko.

„Samozrejme, slnko sa vrátilo! To bol vlastne celý dej. Každá kapitola je krokom k tomu, aby sa slnko vrátilo naspäť do Veterníkova a prestal tam  fúkať vietor a ľudia sa nemuseli pohybovať iba na šarkanoch. Áno, nakoniec to slnko tam vyšlo.  To je správne a tak to má fungovať, aby každá rozprávka mala na konci happy end.“ 

To znamená, že slniečko vyšlo aj Márii Demitrovej?

„Áno, jednoznačne. Hovoria, že som slnko sama o sebe. Život mám rada. Pravdou je, že detský svet ma baví stále viac ako dospelácky. Vďaka rozprávkam akoby stále chodím do toho detského, akoby som ten dospelácky potom lepšie zvládla. Rozprávkami si to veľmi dobre kompenzujem.“

Je pár dní pred Vianocami. Aké budú u vás doma?

„Vždy večeriame s deťmi sami. Ja a deti. Potom, keď sa poriadne najeme, rozdáme si darčeky, ďalšie nabalíme a ideme s nimi k mojim rodičom. Tam nás čaká zvyšok rodiny. Niekedy u nich ostaneme aj spať, lebo, samozrejme, že sa tam klasicky dobre prejeme a potom zaľahneme pred televíziu. Na druhý deň zasa ideme k svokrovcom, kde majú deti ďalšiu nádielku darčekov a opäť sa prejedáme. Taká vianočná klasika. Povaľovanie a leňošenie celé sviatky až tesne do Silvestra, kedy odchádzame lyžovať.“

Už máte doma stromček?

„Ešte nie. Ozdobujeme ho až tesne pred Vianocami, niekedy dokonca až 24.12. ráno. Nerobíme to veľmi skoro, lebo potom na Vianoce nám to príde také bežné, keď si stromček užívate od začiatku adventu. Počas vianočnej večere potom už nie je taký vzácny s  opadaným ihličím a bez vône. (smiech).“

Tradičná otázka pred Vianocami,  aké je vaše tradičné vianočné menu?

„Už roky máme pri vianočnom stole rovnaký postup. Začíname s cesnakom a s chlebom. Ani neviem, odkiaľ to máme, lebo ja som rodáčka z Liptovského Mikuláša. Mám pocit, že toto je odtiaľ. Tatino je totiž z Dubnice a tak sa zvyky u nás doma zmiešali. Ani neviem, ktoré jedlo je odkiaľ, takže máme doma taký mix. Pokračujeme prekrojeným jabĺčkom, potom máme oplátku s medom a  nasledujú netradičná tradičná mikulášska kapustnica z Liptova, len hríby a slíže. Potom už klasika ryba, niekedy kapor,  niekedy úplne iná ryba s majonézovým šalátom. V rodine máme súťaž, kto urobí lepší. Môj brat, môj otec alebo ja. Bratovým a mojim deťom zaviažeme oči a chutnajú a hodnotia. Samozrejme, každý rok sa nakoniec aj tak pohádame, ktorý je lepší, lebo nikto z nás neznesie prehru (smiech). No a na záver, to je asi z Dubnice, máme pupáky s makom. Teda nakrájané rožky zaliate mliekom, horúcim maslom a veľa, veľa maku a veľa cukru. Je to fantastické! My sa vlastne celú vianočnú večeru tešíme len na pupáky!“

Mama a dcéra Márie Demitrovej. 

Aj tohto roku vás počas Vianoc navštívia srnky?

„Dúfam, že áno, aj keď už dlho u nás neboli. Idem však urobiť návnadu. Musím im nakrájať mrkvy, jablká a nalákať ich. Nevernice, asi si niekoho našli, ale ony sa určite vrátia. (smiech)“

Naše čitateľky ťa v mnohom obdivujú. Viem, že ťa veľmi potešili ich reakcie na náš spoločný rozhovor. Čo by si na oplátku zapriala pod stromček im?

„Jednoznačne im prajem vnútornú pohodu, aby sa nestresovali a nebrali Vianoce, že všetko musí byť tip top. Absolútne nemusí. Nedokonalé veci sú veľakrát krajšie ako tie dokonalé. Naozaj všetko nemusí byť nachystané. Pravdou však je, že my ženy to nejako máme v sebe, že proste chceme,  aby všetko bolo tip top. Ten vnútorný boj tam určite je. Takže, aby to všetko v  pohode zvládli, ten predvianočný chaos a potom si už na Vianoce len v pokoji vyložili nohy.  Čitateľkám a čitateľom Žien v meste želám krásne Vianoce,  hlavne nech sú s rodinami a nech si to v kruhu najbližších poriadne užijú!“

Prečítajte si aj Mária Demitrová: Konečne žijeme ako normálna rodina, syn je futbalový talent, dcéra sa dala na atletiku