S Máriou Demitrovou nás zoznámil jej 12-ročný syn Lucas. Úspešný futbalista, ktorý sa vďaka talentu a drine dostal do pozornosti športovej televízie. Keď som na Lucasa dostala tip, váhala som, či mám jeho mame zavolať. Bála som sa, že si bude myslieť, že ako novinárka bažím viac po mene jeho slávneho otca hokejistu Pavla Demitru, ako po mimoriadnom futbalovom talente.

„Bolo to ťažké rozhodovanie, či povolím nakrúcanie dokumentu o Lucasovi Môj športový sen. Od mediálneho sveta by som ho najradšej odstrihla. Medializácie okolo našej rodiny bolo po minulé roky, bohužiaľ, po tej tragédii dosť. Konečne sme tento rok mali pokojný a v Trenčíne si už žijeme ako normálna rodina. Stretla som sa však s pánom Róbertom Rybníčkom, manažérom klubu, kde syn hrá už od druhej triedy. Pochopila som, že Lucasa nemôžem úplne izolovať. Veď, ak bude potrebovať v 15-tich rokoch niečo povedať na mikrofón, ani nebude vedieť ako,“ vysvetľuje Mária Demitrová, z ktorej cítiť, že pre ochranu svojich detí urobí čokoľvek.

Ona sama nechcela, ale rozhodol Lucas. „Nakoniec bolo pre mňa dôležité to, že Lucas povedal: Mami, veď však v pohode. Keby  povedal, že nie, tak to, samozrejme, rešpektujem.“

 

Lucas a Zara Demitrovci.  Foto - archív ZVM

 

Otcova sláva

Nosiť meno slávneho otca nebude pre Lucasa jednoduché. Ľudia si môžu povedať, že keby sa nevolal Demitra, médiá si ho ani nevšimnú. A celý život ho budú porovnávať s otcom. „Je to pravda. Minimálne v športe to nebude mať ľahké. Ani Zarka, ktorá sa venuje atletike. Možno budú mať raz skúsenosť, že nie všetci ľudia sú prajní. Určite budú  aj takí, ktorí ich celý život budú porovnávať s otcom,“ hovorí a zahľadí sa do dreveného stola v školskom areáli, kde Lucas chodí do futbalovej triedy.

„Ale teším sa, že vyhral futbal! Miluje ho viac ako hokej,“ úprimne sa zasmeje mama. Už to nie je žena, ktorá v septembri 2011 čakala na pristávacej ploche letiska, keď pozostatky manžela Paľa po páde lietadla v ruskej Jaroslavli privážala do Trenčína  helikoptéra.

„Deti to zvládajú, chvalabohu, dobre. Pozrú si aj dokument o ockovi. Tým, že sme sa od začiatku otvorene o všetkom rozprávali a nič nepotláčali, tak sa už dnes netrápime. Sme v štádiu, keď spomienky vyvolávajú úsmev a to znamená, že sme z najhoršieho vonku. “

 

Pavol Demitra strieľal góly aj pri futbale.   Foto - TASR

 

Spomíname už s úsmevom

Na mladej žene vidieť, že hovorí úprimne a nič neskrýva. „Deti sa neustále vypytujú na všetko okolo Paľka a mňa. Najradšej počúvajú ako sme sa zoznámili a čo srandovné sme zažili.  Spomíname na neho kedykoľvek.  Napríklad, keď jeme jeho obľúbené  jedlo, alebo počujeme pesničky, ktoré mal rád.  Bol aj bude navždy súčasťou našich životov,  ale zároveň bez neho vieme naplno žiť, hoci kedysi sa to zdalo nepredstaviteľné."

Vyzerá to tak, že mladá žena má už dnes všetko pod kontrolou. Teda aspoň to, čo môže reálne aj ovplyvniť. „Ja tvrdím, že nie je nič ťažké, keď sme zdraví. Vtedy sa dá zvládnuť všetko.  Najťažšie stále ale ostáva, že moje deti nemajú otca pri sebe. Pre mňa je najťažší fakt, o čo všetko prišli. Čo všetko ich mohol naučiť ocko a odovzdať im do života. Ja sa môžem snažiť koľko chcem, otca im nenahradím. Najviac ma pichá pri srdci, keď sa im darí a nemôžu tú radosť zdieľať s ním. Alebo, keď sú smutní a nemôžu sa mu hodiť do náručia. Z Lucasa vyrastá športovec . V mojej predstave ich vidím ako silnú dvojku.  Vtedy sa mi vždy chce plakať. Rýchlo to však vždy vymažem z hlavy a poviem si, že pre niečo to ten osud takto zariadil a my to musíme prijať. Žiť a radovať sa z toho, čo je. Aj deťom vravím, že život si treba vážiť a tešiť sa z neho. Vychutnávať si drobné aj veľké radosti a zároveň sa nezľaknúť smutnejších dní a prehier, lebo aj to je súčasťou života. Keby nebolo ťažších dní, nevedeli by sme oceniť krásne okamihy. A my sa môžeme tešiť z toho, že nám bolo dovolené stráviť s ním aspoň časť života.“

 

Pavol a Mária Demitrovci. Foto - archív ZVM

 

Dokážem nastúpiť do lietadla

Priznáva, že začiatky boli veľmi ťažké a niektoré veci nevedela prekonať. Ako let lietadlom.

„Zmenilo sa všetko. Vypadol nám doma ten najhlavnejší článok. K začiatkom sa ani nechcem vracať. Keď si na to spomeniem, tak si neviem predstaviť, ako sme to zvládli. Dnes sme už zohratý tím! Ale naozaj iné je to v tom, že si s Paľkom nemôžeme podeliť rodičovskú zodpovednosť a povinnosti. Že keď nevládzem, nemôžem deti poslať za tatinom. Keď sa potrebujem venovať Zarke a súčasne aj Lucasovi,  jeden z nich musí počkať. Viackrát sa stalo, že Lucasa vybrali do kempu v Ajaxu Amsterdam na týždeň. Bola to pre neho obrovská príležitosť. Ja som si však nevedela sadnúť do lietadla. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. Vysvetlila som mu, prečo musíme ostať doma a on to našťastie pochopil.  Keby bolo keby, tak by tam letel s Paľkom. Toto leto som však lietadlo zvládla, tak dúfam, že trauma z lietania je zo mňa navždy preč.  Keď ochoriem, deti zasa pomáhajú mne. Už je to lepšie, lebo sú staršie. Už vedia nakúpiť, uvariť čaj, spraviť si jesť, aj poupratovať.  Ale musím povedať, že k samostatnosti som sa naučila na druhej strane zemegule. Hokejový režim v Amerike ma dostatočne vyškolil na život bez Paľka, keďže často nebol doma."

Dnes je hrdá na svoje deti, každý z nich už vie, čo kedy má. Lucas funguje podľa rozvrhu školy a futbalu, Zarka zasa žije atletikou a výtvarnou.

„Je toho veľa, ale zvládame to aj vďaka rodičom. Keď už naozaj horí a neviem sa rozkrojiť , tak sú vždy v pohotovosti, vrátane brata. V Trenčíne mám všetkých najbližších. Necítim sa sama a stratená. Deti sú stále samostatnejšie. Už je to ďaleko lepšie ako napríklad pred 3 rokmi. Takže už fungujeme ako hodinky,“ zasmeje sa Majka plná energie a sily. Najradšej oddychuje pri písaní kníh, maľovaní a jazde na koni. Po zbierke básní Paľkovi a rozprávok Trdelníkovo, čaká na vydavateľa už aj druhé vydanie.

 

Mária Demitrová. Foto - archív ZVM

 

Píšem a maľujem

„Mamina teraz dokreslila ilustrácie. Uvidíme, či sa nám knihu podarí vydať do konca roka.  Zbierka básní bola logická, vzhľadom na tragédiu. Tam to písanie mohlo aj skončiť. Išlo to však  nejako samo. Písanie je jedna z mála činností, pri ktorej sa usmievam. Je to pre mňa droga.  Takže, aj keby som nič nevydala, píšem to do zásuvky. Teraz, keď vidím prvú zbierku básní, tak si niekedy poviem, preboha, čo som to tam napísala! Ale rešpektujem samú seba. Veď na to obdobie sa to dá pochopiť. Ale sama som prekvapená, že som písala ďalej. Vždy som rada písala slohy a  Annu Kareninu som milovala, aj rozbory diel Tolstého. A vždy som si rada  vymýšľala príbehy, hlavne detské.  V hlave som už toho mala toľko, že som si radšej sadla za stôl, aby sa mi uľavilo. Len čo sme vydali s mamou prvé Trdelníkovo, už som mala v hlave ďalšie vydanie. Najviac ma potešilo, keď sa ma deti kamarátok pýtali, kedy bude aj druhá časť. To bola pre mňa najlepšia spätná väzba.“

Rozhovor  na školskom dvore sme prerušili. Lucasovi sa skončil tréning a tak sme sa presunuli domov. K Demitrovcom. Majka po ceste ešte vyhodila Lucasovho spolužiaka. Rodičia futbalistov si tak pomáhajú navzájom. Majka upozornila, že synova trieda je výnimočný ročník. Dopustiť nedá ani na rodičov hráčov.


Zaparkujeme pred bytovkou v kopci nad Trenčínom. Lucas povyberá množstvo tašiek a športových vakov, ďalšie spolu s nákupmi vlečie aj Majka. Otvárame dvere do bytu, v ktorom kedysi žil slávny hokejista Pavol Demitra.

„Treba prijať to, čo nám život nadelil. Ale nezostávať v tom. Keď si to človek odsmúti a dostane sa z toho, treba sa sústrediť na seba a na to, čo mu život dal do vienka a treba minulosť nechať. Hobby lieči dušu. U mňa to boli okrem rodiny a priateľov aj obrazy. Maľujem ich priateľom a ich priateľom. Mám toho teraz veľa. Nejde o žiadne umenie,“ sebakriticky sa ohodnotí Majka.

„Sú to dekoratívne obrazy, ako keď si človek kúpi lampu. Zväčša na veľké plátno maľujem farbami a technikou podľa želania konkrétnej osoby. Veľmi sa potom teším, keď si to niekde už zavesené môžem vyfotiť s tým, že som sa trafila.“ 

 

Mária Demitrová. Foto - archív ZVM

 

Obrázky otca v izbe

Zo všetkých síl sa snažím pôsobiť vyrovnane, akoby sa v tejto rodine nič nestalo. Je tu predsa Lucas.  Pri komunikácii s ním som vyčerpala takmer všetku energiu. Nesmierne som sa bála, aby som nepovedala niečo nevhodné, čo ho rozľútosti. Okrem autorských obrazov Majky som takmer všade videla fotografie jej Paľka a nášho slovenského Paľa. Takmer všade s deťmi, či s Majkou spoločne. Vyzerali šťastne. Keď mi Lucas ukázal jeho izbu, viem, že mi v prvom momente napadlo, že sa už do nej pre obrázky jeho otca nemôžeme zmestiť.  Ako prechádzame rozľahlým,  útulným bytom, domáca pani vysvetľuje.

„Našťastie dnes už nemáme strašné pochmúrne chvíle.  Naše spomienky sa premenili na úsmevy a príhody. Keď sa už o nich vieme s deťmi rozprávať tak viem, že aj tie naše duše sú už ako tak poliečené.“

Uvedomila som si, že najťažšie túto návštevu jednoznačne zvládam ja, pretože mamina aj deti sa s tragédiou spred 4 rokov už vyrovnali. Strach z budúcnosti, že ostala na všetko sama, Majka nemá.       

„Nezamýšľam sa nad budúcnosťou odkedy bola smrť tak blízko nás. Najzmysluplnejšie mi prišlo život si už iba vychutnávať. Naozaj nevieme,  čo bude na druhý deň. Začnem plánovať a potom sa budem strachovať? Nie. Aj tak to neovplyvním a negatívnymi myšlienkami, čo teraz s nami bude ďalej, už vôbec nie. Naozaj sa teraz teším, že mám zdravé deti, a že sme ako-tak šťastní. Napriek všetkému, čo nás postihlo sa zo života tešíme.“

 

Pavol Demitra.  FOTO - TASR

 

Pomáha iným 

Do záhrady s bazénom, ktorá patrí k bytu, prišiel za nami Lucas. Rozhovor sme zastavili akosi intuitívne. Majka dovolila synovi, aby si išiel ľahnúť do jej postele. Pokračovali sme až potom, čo skromný utiahnutý chlapec zatvoril za sebou dvere. Takto na mňa zapôsobil Lucas, ktorý bol ku mne milý, ale bolo z neho cítiť, že som pre neho cudzí človek. Jeho mamina ma však upozornila, že v kruhu ľudí, ktorých pozná, je to živel. Dokonca ho volajú neriadená strela, hovorí Majka a opisuje, čo všetko robí preto, aby sa stále usmievala.

"Maľovanie, písanie a jazda na koni. To je teraz pre mňa potrava pre dušu. Milujem šport. Rada aj lyžujem. Ale ako 34-ročná som sa zamilovala do jazdy na koni. Tam človek úplne vypne. Nikdy sa toho nevzdám. Chvalabohu, ešte som z neho nespadla, iba mi raz stúpil na nohu, ale rýchlo to prešlo,“ z chuti sa zasmeje.

Keď už pomohla sebe, snaží sa pomáhať aj iným. „Pred dvoma rokmi ma oslovila psychologička Janka Piťková. Rozbehla projekt Kolobeh života. Je to združenie pre ľudí, ktorí prišli o svojich blízkych, zväčša tragicky.  A Janka takto prišla o celú rodinu. Som akási konzultantka. Zatiaľ na projekte ešte naplno nepracujem. Bojím sa toho, že by ma to vtiahlo. Život mám už síce uprataný, ale ak by som sa do toho veľmi ponorila, bojím sa, že by ma to ešte vtiahlo do hlbočiny, odkiaľ som sa hrabala takmer 2 roky.“

A na čo sa teší zajtra? Pýtam sa jej, kým mi z kuchyne prinesie kávu.

„ Tak toto je ten môj problém!“  A chvíľu sa smeje sama na sebe.

 

Mária Demitrová. Foto - archív ZVM

 

Neplánujem zajtrajšok

„ Kamaráti to na mne neznášajú. Vyčítajú mi, že sa so mnou na ničom nikdy nedá dopredu dohodnúť. Je to obrovská pravda. Keď mi totiž niekto povie, že poď o mesiac do kina, ja že kedy??? (Smiech).  Pre mňa je to ako o pol roka.  Ja som tak napojená na tú krátkodobosť, že mi to často v dobrom vyčítajú. Ale oni vedia, že takto sa mi ľahšie žije. A zajtra hmmmmm... musím sa priznať, že som ešte nerozmýšľala nad zajtrajškom. Až väčšinou, keď zaspávam, si premietam, čo pekné som zažila za deň a pomaly si premietam, čo bude zajtra.“

Na otázku, či pri tomto systéme nemá ani diár, sa so smiechom prizná, že má. Ale len na vážne stretnutie. „To si vždy pozriem až večer, aby som nezabudla. Aj teraz, je po 19.00 hod a ja stále neriešim, čo bude zajtra. Je to, bohužiaľ, tak, alebo, našťastie, neviem.“ (smiech)

Majka Demitrová je narodená v znamení Raka a podľa toho sa často správa.

„Mám dni, keď som vo svojej ulite. Mám rada samotu. Ale som aj veľmi spoločenská.  Keď ma niečo nadchne,  idem za tým a je mi jedno, kto a čo na to povie. Založím klapky, vidím cieľ a idem. Nemám strach sa prejaviť a splniť si ciele, ktoré viem, že ma budú napĺňať,“ hovorí. Aj teraz má cieľ.

Chce dokončiť druhú rozprávkovú knihu. „Stále to potom bude niekde medzi písaním a kreslením. Ale nikdy neviem, čo to bude. Možno už rozprávky nikdy nenapíšem, možno to už bude kniha pre tínedžerov, neviem,“ upresňuje pani Demitrová.

 

Mária Demitrová. Foto - archív ZVM

 

Nový vzťah

Mala som ešte pripravenú jednu otázku, ale v tej príjemnej atmosfére pri káve na záhrade som ju nevedela položiť. Majku som na konci rozhovoru vnímala ako vyrovnanú mladú ženu, ktorej duša po tragédii jej slávneho manžela je už ako tak zocelená. Nemala som odvahu sa pýtať.

Keď som zatvorila za nami dvere bytu, prinútila ma prehodnotiť moje životné problémy. Keď som prišla domov, napísala som jej email a poslednú otázku.  Priznala som sa jej, že som ju nedokázala položiť osobne. S milotou mi odpísala, bez akejkoľvek výčitky.  

„Či si viem predstaviť nový vzťah?  Na to neviem odpovedať teraz, ale keď sa to udeje, som typ, že to zistím veľmi rýchlo, či si to viem predstaviť alebo nie. Som otvorená všetkému, čo mi život spolu s osudom dá do cesty.